Solivar v Prešove je národná kultúrna pamiatka a patrí medzi najvýznamnejšie technické pamiatky na Slovensku. Je to unikátny komplex technických objektov na čerpanie a varenie soli zo soľanky, pochádzajúci zo 17. storočia. K objektom na ťažbu kamennej soli a čerpanie soľanky v Solivare patrí najmä šachta Leopold, četerne (rezervoáre soľanky), huta, varňa, sklad soli (komory), kováčske dielne a klopačka (turňa).
Jama Leopold bola centrálnym stvárkovým dielom, ktoré treba považovať za najstaršie. Začali ju hĺbiť v roku 1571. Ide o jamu hlbokú 155 m pôvodne nazývanú Cisárska. V roku 1674 bola nad ňou postavená budova gápľa. Samotný objekt i mechanizmus si vyžiadali závažné opravy (prvá v r. 1807, druhá v r. 1844). Mechanizmus bol otáčaný štyrmi pármi koní. Soľanka sa čerpala v koženom mechu s obsahom 5 – 7 hl. Solivarský gápeľ bol jedným z najväčších v strednej Európe.
Zásobníky na uskladnenie vyťaženej soľanky boli postavené v r. 1815. Na kamenných podstavcoch je osem drevených nádrží s obsahom 1320 hl, celkom 10560 hl. Všetky nádrže tvorili jeden celok a boli umiestnené pod jednou strechou, konštrukčne prispôsobené terénu. Do zásobníkov bola soľanka privádzaná z odkaľovacej nádrže dreveným potrubím od šachty Leopold. Z najnižšie situovanej ďalšej nádrže, umiestnenej v niveau terénu četerne, sa soľanka zvádzala do predhrievacej, potom do odparovacej panvy.
Na prelome 18. a 19. stor. boli postavené dve varne František a Ferdinand (zbúrané v r. 1931). Varňa František sa nám nezachovala v pôvodnej podobe, pri požiari v r. 1819 zhorela do tla. Soľanka sa vpúšťala do odparovacej panvy. Kryštalická soľ sa vyhrabávala a prenášala do odkvapových komôr, kde sa soľ ponechala asi 24 hod. Drevenými zvodmi sa premiestnila do sušiarní a po 8 a viac hodinách sa potom prenášala do skladu alebo expedovala.
Soľ bola prevážaná z varne do skladu po koľajniciach v malých drevených vozíkoch. Sklad soli v pôvodnej podobe bol stavebne dokončený okolo roku 1825. V podstate išlo o architektonicky najimpozantnejší objekt celého areálu. Vyhorel dňa 18. mája 1986. Zhorela nenapodobniteľná svorníková drevená konštrukcia krovu. Pre úplnosť ešte spomenieme turňu – zvonicu, ktorá v starších časoch plnila funkciu klopačky. Postavená je na návrší – obvale. Klopaním na dosku sa oznamoval baníkom, resp. zamestnancom erárneho podniku začiatok pracovnej doby a iné významné alebo mimoriadne udalosti (živelné pohromy). Svoje poslanie ukončila po prvej svetovej vojne.
Areál soľného závodu „Starý solivar“ z prelomu 18. a 19. storočia sa zachoval ako unikátna technická pamiatka, ktorá nemá v oblasti technických pamiatok podobného druhu na území Slovenska konkurenta. Za vybudovanie a prosperitu tejto fabriky vďačíme v nemalej miere aj vládnej a obchodnej stratégii Habsburgovcov. Bol vybudovaný za pomoci cisárskych odborníkov a pracovnej zručnosti a vytrvalosti tunajšieho obyvateľstva.
V roku 2016 sa v NKP Solivar otvoril pre širokú verejnosť objekt – sklad soli, ktorý bol ruinou od požiaru v roku 1986. Neslúži už pôvodnému účelu – skladovaniu a distribúcii soli, ale stáva sa z neho zaujímavý funkčný priestor s mnohorakým využitím. V zrekonštruovanom objekte je najväčšia historicky vzácna centrálna hala, z ktorej sa vychádza do jednotlivých priestorov – bývalých soľných komôr. Tie sú rozdelené na muzeálnu časť, kongresový priestor a hospodársku časť, ktorá je vyhradená pre kancelárske, stravovacie a hygienické priestory. Obnovená bola aj veža skladu, ktorej dominujú funkčné hodiny a zvon.
