Bratislavčan príde na Šariš, sadne si do miestnej krčmy a zrazu zisťuje, že jeho slovenčina možno nebude stačiť. A keď sa k šarištine pridá rusínčina, človek začne rozmýšľať, či cestou náhodou neprekročil štátnu hranicu. A veru neprekročil! Stále je na Slovensku, len dorazil na Šariš - do regiónu, kde sa na pomerne malom území po stáročia miešajú jazyky, národnosti, nárečia aj vierovyznania. A práve v tom spočíva jedna z jeho najväčších exotík. Kým v jednej dedine počujete šarištinu, o pár kilometrov ďalej rusínčinu. Rímskokatolícky kostol vystrieda gréckokatolícka cerkov a za ďalšou zákrutou môžete natrafiť na pravoslávny chrám.
Nášho Bratislavčana preto tentoraz vytiahneme z krčmy a pošleme ho na malú kultúrno-jazykovú expedíciu. Pas nechajte doma a pridajte sa k nemu aj vy. Inšpirujte sa trasou rusínov a vydajte sa po stopách nakrúcania našich nových videí, ktoré sú súčasťou rebrandingu pri príležitosti 10. výročia OOCR Región Šariš. Trasa spája jazyky, nárečia, vierovyznania i kultúry regiónu Šariš.
Rusínska kultúra v múzeu
Prvé miesto, ktoré navštívime, bude exkurzom do rusínskej kultúry. Začíname v Prešove, v SNM Múzeu rusínskej kultúry.
Región Šariš i celý Prešovský kraj je úzko spätý s rusínmi. 27. januára 1995 prebehla na Slovensku kodifikácia spisovného rusínskeho jazyka a v roku 2011 sa Rusíni stali treťou najpočetnejšou národnostnou menšinou na Slovensku. Prejavom akceptácie vôle rusínskeho obyvateľstva bolo v roku 2007 zriadenie Múzea rusínskej kultúry v Prešove, ktoré bolo verejnosti sprístupnené v roku 2008. Múzeum sa zameriava na múzejnú dokumentáciu vývoja vedy, kultúry, umenia a techniky na území Slovenska, ako aj na fakty o rusínskom obyvateľstve žijúcom v zahraničí (vysťahovalectvo v minulosti a súčasnosti). Múzeum má vypracovanú koncepciu edičnej činnosti zameranej na zdokumentovanie výpovedí a spomienok ešte žijúcich pamätníkov z rôznych oblastí života rusínskej menšiny na Slovensku.
Sakrálnosť rusínov
S rusínskou kultúrou je úzko spätá aj gréckokatolícka viera, preto ostávame v Prešove a našou druhou zastávkou je Katedrála sv. Jána Krstiteľa. Jej história siaha až do konca 14. storočia, kedy tu stála augustiniánska nemocničná kaplnka Preblahoslavenej Panny Márie, v období reformy slúžila evanjelikom. Na základe kráľovského rozhodnutia kaplnku s nemocnicu získali Minoriti a prestavali ju na kláštor sv. Jána Krstiteľa. Chrám dispozične upravili z pôvodne východného obradu na západný.
Pápež Pius VII. bulou Relata semper kánonicky zriadil 22. septembra 1818 Prešovskú eparchiu a katedrálnym chrámom sa stal chrám sv. Jána Krstiteľa, na základe čoho bol opäť prispôsobený pre slávenie bohoslužieb a obradov podľa východnej byzantskej tradície. Po násilnej likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950 sa katedrála dostala do vlastníctva Pravoslávnej cirkvi a späť bola formálne vrátená až o osemnásť rokov neskôr. Majetkovo-právne aj naďalej zostala jej vlastníkom Pravoslávna cirkev, čo v roku 1999 definitívne ukončilo rozhodnutie Ministerstva kultúry a katedrálu i ďalšie objekty previedlo na Gréckokatolícku cirkev.
V katedrále sa nachádzajú tri kaplnky a pod katedrálou krypta, pod oltármi v bočných kaplnkách sa nachádzajú sarkofágy s relikviami blahoslavených hieromučeníkov Pavla Petra Gojdiča OSBM a Vasiľa Hopka. V roku 2003 bola v katedrále umiestnená verná kópia Turínskeho plátna, nachádzajú sa tu relikvie Svätého Kristovho kríža, sv. Jána Krstiteľa, sv. prvomučeníka Štefana a ďalších svätých. Od roku 2008 bola Prešovská eparchia povýšená na archieparchiu, Prešov na sídlo Gréckokatolíckej metropolitnej cirkvi a Katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa na katedrálu Prešovskej archieparchie. Chrám je otvorený počas slúženia bohoslužieb, pre vstup v inom čase je potrebné kontaktovať farský úrad.
Karpatská drevená cesta
Pri téme religiozity a rusínov ostaneme, a to prostredníctvom Karpatskej drevenej cesty. Tá predstavuje jedinečné sakrálne pamiatky Karpát, v ktorých sa spája ľudová architektúra, história, náboženstvo a kultúra severovýchodného Slovenska.
My budeme v našej trase pokračovať cez Bardejov až do Svidníka, aby sme cestou mohli navštíviť viacero chrámov Karpatskej drevenej cesty. Prvým z nich bude Gréckokatolícky chrám sv. Lukáša v Tročanoch, podľa štýlu chrámu jednoznačne patrí najneskôr na rozhranie 15. až 16. storočia. Bol zrejme privezený z neďalekej obce Rešov, o čom svedčia záruby na drevených trámoch a pamätný nápis na ikone Ukrižovania. V roku 1968 bol chrám vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Za ďalším dreveným chrámom sa presunieme do obce Hervartov, kde nájdeme Rímskokatolícky chrám sv. Františka z Assisi. V roku 2008 bol spolu s ďalšími siedmimi drevenými kostolíkmi zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Jeho charakter je čisto gotický a vnútorné steny chrámu dnes pokrýva jedinečná maliarska výzdoba s figurálnymi a rastlinnými motívmi. Svojim dvojdielnym pôdorysom, vysokou strechou a ďalšími znakmi v exteriéri aj interiéri je značne odlišný od rusínskych drevených cerkví (chrámov východného obradu).
Z Hervartova to máme na skok do Bardejova, konkrétne do Bardejovských kúpeľov, kde navštívime Múzeum ľudovej architektúry. Ide o skanzen s najstarším zariadením svojho druhu na Slovensku - bol sprístupnený už v roku 1965. Na ploche 1,5 ha je v etnoparku rozmiestnených 24 expozičných objektov, ktoré prezentujú ľudovú kultúru a staviteľstvo dvoch etník: slovenského a rusínskeho obyvateľstva, žijúceho v regióne horného Šariša a severného Zemplína.
Na trase Bardejov - Svidník sa nachádzajú ďalšie drevené chrámy, pri ktorých sa môžeme cestou zastaviť, napríklad v obci Jedlinka Chrám Ochrany Presvätej Bohorodičky či v Hutke Drevený Pravoslávny chrám Narodenia Presvätej Bohorodičky.
Skanzen vo Svidníku
Poslednou zastávkou na našej trase je Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku. Patrí medzi najvýznamnejšie skanzeny na severovýchodnom Slovensku. Rozprestiera sa na ploche približne desať hektárov v bezprostrednom susedstve svidníckeho amfiteátra. Prostredníctvom pôvodných aj zrekonštruovaných stavieb približuje návštevníkom spôsob života Rusínov a Ukrajincov žijúcich na území Slovenska v minulých historických obdobiach.
Návštevníci sa tu môžu oboznámiť s tradičnou architektúrou, bývaním, hospodárením, remeslami aj duchovným životom obyvateľov regiónu. Jednotlivé objekty sú rozmiestnené tak, aby vytvárali obraz typickej dediny severovýchodného Slovenska.
Základom expozície sú obytné domy, ktoré predstavujú najčastejšie typy ľudového staviteľstva v regióne. Stavby boli do areálu premiestnené z rôznych obcí, následne odborne zrekonštruované a zariadené podľa pôvodného spôsobu života ich obyvateľov. Jednou z najcennejších stavieb skanzenu je drevená cerkov z roku 1766, známej aj pod pôvodným názvom Mergeška. Drevený chrám sv. Paraskevy z Novej Polianky predstavuje významnú ukážku tradičnej sakrálnej architektúry východného obradu. Jej interiér je bohato zdobený, čím približuje náboženské tradície a duchovný život Rusínov a Ukrajincov na severovýchodnom Slovensku.
Keď sa náš Bratislavčan po tejto trase vráti späť do krčmy, možno už nebude pri každom slovíčku v nárečí hľadať prekladač. A možno už bude vedieť, čo je to cerkov a že na severovýchode Slovenska sa vedľa seba po stáročia rozvíjali viaceré jazyky, kultúry aj náboženské tradície. Práve to je na Šariši zaujímavé. Nemusíte ísť do zahraničia, aby ste počuli iný jazyk, spoznali inú kultúru alebo vstúpili do chrámu, ktorého tradície sú pre vás úplne nové. Niekedy stačí vyraziť z Bratislavy smerom na východ a po pár hodinách máte pocit, že ste precestovali oveľa väčší kus sveta.
A keď vám po všetkých tých cerkvách, ikonách, múzeách, rusínčine a šarištine vysmädne, pokojne sa vráťte tam, kde sa naše kultúrne spoznávanie začalo – do krčmy medzi miestnych. Pretože niektoré rozdiely sa najlepšie vysvetľujú pri pive a „ta co?“ je hádam prvá lekcia šarištiny, ktorú si zapamätáte navždy.
Zdroj: OOCR RŠ
Zdroj fotografií: OOCR RŠ
