Jeden z najväčších českých mysliteľov, filozofov a spisovateľov sa narodil 28. marca 1592 na Morave. Vyštudoval teológiu a bol kňazom, neskôr posledným biskupom Jednoty bratskej. Po porážke českých stavov v bitke na Bielej hore v roku 1620 sa stal vyhnancom a začala sa jeho púť po Európe. 

Po pobyte v Poľsku a Švédsku prišiel v roku 1650 do Prešova a následne na pozvanie kniežaťa Rákociho do Blatného Potoka. V roku 1654 opätovne navštívil Prešov a bol jedným z kandidátov na post rektora mestskej školy, no mestská rada vybrala iného uchádzača. Komenský odišiel znovu do Poľska a odtiaľ do Holandska, kde strávil posledné roky svojho života. Zomrel 15. novembra 1670 v Amsterdame.

Komenský si už počas života získal renomé najmä ako autor pedagogických spisov z oblasti teórie výchovy a didaktiky. Jeho ideálom bola pansofia, teda univerzálna veda o sústave všetkého poznania. K dodnes uznávaným Komenského dielam patria: Brána jazykov otvorená, Svet v obrazoch, Veľká didaktika či Labyrint sveta a raj srdca. Mnohé jeho myšlienky sú nadčasové a vďaka nim je považovaný nielen za zakladateľa modernej pedagogiky, ale právom aj za učiteľa národov.

Počas svojej návštevy Prešova býval Komenský v dome Ondreja Klobušického, neskôr prestavaného na palác, dnes sídlo Krajského súdu. Komenského pobyt v Prešove pripomína pamätná tabuľa na fasáde evanjelického kolégia v centre mesta.

Zdroj: Krajská knižnica P. O. Hviezdoslava v Prešove; Mikroprojekt: Knižnice v čase a priestore (2020-2021) Online: https://presov-krosno.web.app/p/344984
Zdroj fotografie: Autor: Jürgen Ovens – http://www.rijksmuseum.nl/collectie/SK-A-2161, Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=34250301

Narodil sa 1. augusta 1905 v Trstenej na Orave, kde absolvoval gymnázium. Po maturite sa stal mníchom františkánskej rehole a pôsobil v kláštoroch v Kremnici, Hlohovci, Malackách a Žiline. Vyštudoval katolícku teológiu a stal sa kňazom. Následne pôsobil ako stredoškolský učiteľ náboženstva vo viacerých mestách, vrátane evanjelického kolégia v Prešove v druhej polovici 30. rokov. Po vypuknutí 2. svetovej vojny odišiel dobrovoľne ako poľný kurátor na východný front. 

Pri návrate z frontu v jeseni 1944 strávil päť mesiacov vo františkánskom kláštore v Nižnej Šebastovej pri Prešove. Po vojne emigroval, najprv do Ríma a odtiaľ do Argentíny, kde bol od roku 1947 kňazom slovenských vysťahovalcov v Buenos Aires a redigoval časopis Slovenské zvesti. Od roku 1965 žil v kláštore v Pittsburghu v USA, kde bol redaktorom Listov sv. Františka, ale i funkcionárom Svetového kongresu Slovákov. V roku 1969 navštívil Slovensko s úmyslom ostať, no napokon sa vrátil do USA. Zomrel v Pittsburghu 7. apríla 1986.

Dilong patrí medzi popredných predstaviteľov slovenskej katolíckej moderny, ktorého tvorba zahŕňa viac ako sto básnických zbierok. Jeho život i dielo poznačila „zakázaná“ láska k žene židovského pôvodu Vali v čase antisemitizmu. Do literatúry vstúpil ako spoluzakladateľ časopisu Postup. V prvých troch básnických zbierkach Budúci ľudia, Slávne na holiach, Dýchajte lazy! stvárnil cez tradičné rustikálne videnie tému prírody a sedliackeho života. V zbierkach Helena nosí ľaliu a Mladý svadobník možno identifikovať vplyvy českého poetizmu. Neskôr, zasiahnutý vojnovými hrôzami sa Dilong vo svojich zbierkach utiekal k témam detstva a rodnej Oravy, ktoré vnímal ako istotu vo vojnových časoch. 

Jeho tvorba mala spirituálny meditatívny charakter, pričom za jej vrchol je považovaná kniha Ja, svätý František. V emigrácii vydal viac ako 70 zbierok. Výber z jeho exilovej tvorby vyšiel po roku 1989 pod názvom Ja, Rudolf Dilong, trubadúr a je svedectvom jeho trpkého údelu vydedenca a odlúčenosti od vlasti. K posledným prácam patrí nedokončená próza Ruža Dagmar. 

V Prešove je po ňom pomenovaná ulica.

Zdroj: Krajská knižnica P. O. Hviezdoslava v Prešove; Mikroprojekt: Knižnice v čase a priestore (2020-2021) Online: https://presov-krosno.web.app/p/344984
Zdroj fotografie: Autor: Slovenské kníhkupectvo, Praha – The Pictures of Slovak Writers Serie, vol. 1 (Fotografie slovenských spisovateľov, 1. séria), Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=10679310

Narodil sa 17. júla 1888 v Ruských Pekľanoch v rodine gréckokatolíckeho kňaza Štefana Gojdiča a jeho manželky Anne Gerbery. Študoval teológiu v Prešove a Budapešti. V roku 1911 bol vysvätený za kňaza v katedrále svätého Jána Krstiteľa v Prešove. Následne pôsobil v Cigeľke a v Prešove. 20. júla 1922 vstúpil do monastiera baziliánov na Černečej Hore pri Mukačeve, kde prijal rehoľné meno „Pavel“.

V roku 1926 bol vymenovaný za apoštolského administrátora prešovskej eparchie. Za biskupa ho 25. marca 1927 v Bazilike sv. Klimenta v Ríme vysvätil križevacký biskup Dionýz Nyáradi, ktorý bol dovtedy aj apoštolským administrátorom prešovským. V roku 1939 bol vymenovaný aj za apoštolského administrátora mukačevskej apoštolskej administratúry na Slovensku. 8. augusta 1940 bol v Prešove intronizovaný za sídelného prešovského biskupa a 15. januára 1946 bola potvrdená jeho právomoc nad gréckokatolíkmi na území celého Československa.

Keď sa po roku 1948 KSČ podujala podľa vzoru ZSSR zrušiť gréckokatolícku cirkev na Slovensku, bol vladyka Gojdič počas proticirkevnej akcie tzv. „Prešovský sobor“ 28. apríla 1950 zatknutý a internovaný a súčasne bola administratívne zrušená aj gréckokatolícka cirkev. Vo vykonštruovanom procese odsúdili Gojdiča spolu s biskupmi Vojtaššákom a Buzalkom pre vlastizradu na doživotie. 

Zomrel na následky mučenia a zlého zaobchádzania v leopoldovskej väznici 17. júla 1960, v deň svojich 72. narodenín. Pochovali ho na väzenskom cintoríne a jeho hrob bol označený iba číslom 681.

Dňa 29. októbra 1968 boli jeho telesné pozostatky exhumované a prevezené do Prešova a uložené v kaplnke sv. apoštolov Petra a Pavla. Od roku 1990 sú uložené v sarkofágu v kaplnke prešovského gréckokatolíckeho katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa. 4. novembra 2001 bol Pavol Petro Gojdič pápežom Jánom Pavlom II. na námestí sv. Petra vo Vatikáne vyhlásený za blahoslaveného. Pri príležitosti 7. výročia vzniku samostatného Slovenska bolo na návrh Vlády SR biskupovi Pavlovi Petrovi Gojdičovi udelené štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy in memoriam.

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Pavol_Petro_Gojdič
Zdroj fotografie: Autor: Neznámý – Erzeparchie Prestov - www.grkatpo.sk/historia_biskupi, CC BY-SA 3.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=8551906

Jozef Gaganec sa narodil 25. marca 1793 v obci Vyšný Tvarožec (dnes okres Bardejov) ako druhé z desiatich detí v rodine cirkevného kantora. Základnú školu absolvoval v Bardejove, odkiaľ pokračoval na gymnáziách v mestách Újhely a Levoča. V rámci vysokoškolského štúdia začal na akadémii v Veľkom Varadíne, kde vyštudoval filozofiu, a v Trnave ukončil štúdium teológie. Okrem rodnej rusínčiny ovládal aj latinčinu, maďarčinu a nemčinu. 

Za kňaza bol vysvätený vo Veľkom Varadíne 8. marca 1817. Ako kňaz začal vo vtedajšej obci Ruské Pekľany, neskôr bol farárom vo Vislave a Hejőkeresztúre a igumenom Boršodskej župy. Ešte pred kňazskou vysviackou sa oženil s Annou Kovalickou. Jozef Gaganec sa v roku 1837 stal tajomníkom prešovského eparchu Gregora Tarkoviča. V roku 1835 sa po smrti Tarkoviča stal kapitulárnym vikárom prešovskej gréckokatolíckej eparchie. V tom istom roku ovdovel a zakrátko bol menovaný kanonikom a členom biskupského konzistória.

Cisár Ferdinand I. menoval Jozefa Gaganca za biskupa a 25. júna 1843 bol vysvätený za biskupa v cisárskej kaplnke vo Viedni v prítomnosti cisárskeho dvora. Vysvätili ho mukačevský biskup Bazil Popovič. 

Počas jeho pôsobenia ako prešovského eparchu bolo v eparchii postavených 36 nových cerkví a mnohé chrámy boli prestavané a zreštaurované. V tomto období vysvätil 237 kňazov (190 pre prešovské biskupstvo, 12 pre rád sv. Bazila a 35 pre susedné eparchie). Na svojich kňazov sa často a veľmi dôrazne obracal s napomenutím a požiadavkou, aby verne zachovávali a prehlbovali poznanie východného obradu.

Bol členom Matice slovenskej. V roku 1862 na podnet Alexandra Duchoviča založil Spolok sv. Jána Krstiteľa zameraný na starostlivosť o siroty či chudobných študentov. Cisár mu udelil Rad Františka Jozefa. V roku 1868 ho pápež Pius IX. vymenoval za asistenta pápežského trónu. Zomrel 22. decembra 1875.

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Jozef_Gaganec
Zdroj fotografie: Autor: Neznámý – Erzeparchie Prestov - www.grkatpo.sk/historia_biskupi, Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=8551718

Alexander Duchnovič bol rusínsky národný buditeľ, spisovateľ, pedagóg a gréckokatolícky kňaz, ktorý sa narodil v rodine gréckokatolíckeho kňaza 24. apríla 1803. Gymnázium vyštudoval v Užhorode. Filozofiu študoval v Košiciach a teológiu v Užhorode. V rokoch 1830-1834 bol učiteľom v Užhorode, farárom v obciach Komlóš (dnes Chmeľová), Chmeľov, Beloveža. V Beloveži žil štyri roky a vyslal ho sem biskup Gregor Tarkovič. Duchnovič sa práve v tomto období rozhodol viac sa angažovať za dôstojný život Rusínov. Začal písať rodným jazykom (dovtedy používal maďarčinu a ruštinu). V Beloveži napísal, resp. zostavil svoju rukopisnú zbierku „Privitatae cogitationes“, ktorá obsahuje práce 20. a 30. rokov a poskytuje celkový obraz jeho umeleckej tvorby v tomto období. V Beloveži vykonával predovšetkým cirkevné povinnosti (farár - svjaščenyk). Popritom učil deti i dospelých. Deti učil v rodnom jazyku a aj v škole venoval pozornosť poznaniu základov poľnohospodárskych prác, osobitne záhradníctva a ovocinárstva.

V rokoch 1838 - 1844 bol biskupským notárom v Užhorode. Od roku 1844 bol kanonikom v Prešove; robil tiež školského inšpektora. Na prešovskom na gréckokatolíckom gymnáziu učil ruský a latinský jazyk. V roku 1847 bol ako zástupca prešovského biskupstva na poslednom uhorskom stavovskom sneme. V tom istom roku vydal šlabikár s názvom Knyžycja čytaľnaja dla načynajuščych. V ňom uverejnil aj poviedku Obraz žizni (po slovensky Obraz života), ktorej autorom bol iba 12-ročný Anatolij Kralickij. V roku 1854 vydal Liturgičeskij Katechizis, ili objasnenia sv. Liturgii i nekotorych cerkovnych obrjadov.

V roku 1862 založil (spolu s ďalšími predstaviteľmi rusínskeho národného hnutia) Obščestvo svjatoho Ioanna Krestitelja i Predteči (Spolok sv. Jána Krstiteľa) 1862-1874). Spolok pôsobil v rokoch 1862-1874; bol obnovený v roku 2003. Spolok pôvodne podporoval v štúdiu chudobných rusínskych študentov. Programom obnoveného spolku je náboženský, národný a kultúrny rozvoj Rusínov. 

Od roku 1990 je po ňom pomenované rusínske Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove.

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Alexander_Duchnovič
Zdroj fotografie: Autor: Původně soubor načetl DDima v projekte Wikipédia (angličtina) – http://www.ukrstor.com/ukrstor/dukhn.jpg, Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=9460987

Pochádzal z rodiny bardejovského kováča a richtára. Študoval v Košiciach, Bratislave a od roku 1530 na univerzite vo Wittenbergu pod vedením predstaviteľov nemeckej reformácie Martina Luthera a Filipa Melanchtona. Najmä pod ich vplyvom sa formovala jeho vierouka a kultúrna a vzdelanostná úroveň. 

Po rokoch pôsobenia vo funkcii rektora školy v Eislebene (v r. 1534 – 1539) sa vrátil do rodného mesta kde prevzal vedenie latinskej mestskej školy (okrem ročného pobytu v Kežmarku v r. 1555 – 1556 stál na jej čele až do svojej smrti), ktorá pod jeho vedením dosiahla vynikajúcu úroveň. O jej skvelej povesti svedčí fakt, že na nej študovali aj synovia z významných šľachtických rodín.

Leonard Stöckel je autor niekoľkých učebníc (o. i. spisu Leges scholae Bartfensis z roku 1540, najstaršej pedagogickej písomnej pamiatky na Slovensku, ktorá obsahovala metodické pokyny na organizáciu mimotriednej práce žiakov, návody na osvojenie si učiva ale aj nariadenia týkajúce sa povinností žiakov a disciplinárne usmernenia) a tiež po nemecky písanej školskej drámy Historia von Susanna (Príbeh o Zuzane), vydanej v roku 1559 vo Wittenbergu. V oblasti teológie patril L. Stöckel k hlavným šíriteľom reformného učenia v severných oblastiach Horného Uhorska, napísal niekoľko významných prác na ochranu protestantizmu. Osobitný význam majú jeho Poznámky ku všeobecným zásadám kresťanskej náuky Filipa Melanchtona (vydané v Bazileji v roku 1560) a vyznanie viery Confessio Pentapolitana, ktorým sa združenie piatich hornouhorských miest Pentapolitana prihlásilo k protestantizmu v roku 1549.

Leonard Stöckel má veľkú zásluhu na pozdvihnutí kultúrneho, duchovného a umeleckého života v Bardejove v prvej polovici 16. storočia.

Zdroj: showbiz.sk
Zdroj fotografie: Autor: Anatol Svahilec – Vlastné dielo, CC BY-SA 4.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=120616683

Jonáš Záborský bol slovenský prozaik, dramatik, básnik, historik, novinár a kňaz. Narodil sa v roku 1812 v zemianskej rodine v obci Záborie (v súčasnosti okres Martin). Študoval na gymnáziách v Kežmarku a Levoči, absolvoval teológiu na evanjelickej akadémii v Prešove a neskôr študoval na univerzite v nemeckom Halle. V rokoch 1834 – 1839 bol kaplánom v Pozdišovciach, v roku 1840 sa stal farárom v Rankovciach. Po požiari jeho fary v roku 1842 prestúpil do katolíckej cirkvi a pôsobil na nemeckej fare v Košiciach.

Nesúhlasil s Ľudovítom Štúrom a jeho kodifikáciou spisovnej slovenčiny a jeho národný program považoval za nerealistický. V roku 1848 bol uväznený za prechovávanie Žiadostí slovenského národa, v roku 1850 získal miesto profesora gréčtiny na právnickej fakulte v Košiciach. V rokoch 1850 – 1853 tiež pôsobil ako redaktor vládnych Slovenských novín vo Viedni, odkiaľ musel odísť pre konflikty s cenzúrou. V roku 1853 sa stal farárom vo východoslovenskej dedine Župčany, kde pôsobil až do smrti, prijal novú podobu slovenčiny a venoval sa hlavne literárnej činnosti.

Tvorba Jonáša Záborskěho je rozsiahla. Obsahuje klasicistické básnické skladby (Žehry, Vstúpenie Krista do Raja), satirické prózy (Faustiáda, Šofránkovci, O siedmich vojvodoch maďarských, Chruňo a Mandragora, Frndolína), didaktické humoresky (Dva dni v Chujave, Kulifaj), autobiografické prózy (Panslavistický farár), historické poviedky (Buld, Svätoplukova zrada, Mazepova láska) silabotonickú básnickú skladbu (Smrť Jánošíkova) a mnohé drámy (Posledné dni Veľkej Moravy, Arpádovci, Odboj zadunajských Slovákov, Pansláv, Holub, Bátoryčka, Striga, tzv. Lžedimitrijád atď.). Napísal rozsiahlu historickú prácu Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových. Hlavnými témami jeho tvorby sú historické fakty a autobiografické prvky.

Zdroj: csfd.sk
Zdroj fotografie: Autor: Jonáš Záborský – Jonáš Záborský, Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=19141314