Pochádzala z Okružnej, kde sa narodila 1. augusta 1951. Absolvovala gymnázium v Prešove a následne herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Jednu sezónu pôsobila v Divadle pre deti a mládež v Trnave. Potom sa rozhodla ísť vlastnou cestou a venovať sa monodráme. Od roku 1975 je v slobodnom povolaní a pre svoje putovné divadlo jedného herca si píše vlastné scenáre. Zaskvela sa v monodrámach: Neveľo nas idze, neveľo nam treba, Sojka, Čas kikiríkania, To len tak naoko, Žniva. Výrazný herecký talent ukázala i vo viacerých televíznych filmoch a inscenáciách.
Literárne debutovala zbierkou poviedok Pásla kone na betóne. Podľa jednej z nich napísala aj scenár k rovnomennému úspešnému filmu, v ktorom si zahrala hlavnú postavu. Podieľala sa aj na scenároch k filmom Kone na betóne a Veľká noc. Pri písaní krátkych próz využívala znalosť prostredia východoslovenského vidieka, ale i mesta, či skúseností z cestovania vlakom.
Publikovala knihy No a čo?, Bez slov, No a to!, Intercity či Nerieš to! Vo svojej tvorbe bola autentická vďaka používaniu šarišského nárečia, ale aj špecifického zmyslu pre humor, pričom však vždy ostávala ľudská, chápavá a osobitá. Žila v Bratislave a do Prešova sa pravidelne vracala so svojimi predstaveniami.
Zomrela 30. mája 2023 po dlhom boji s onkologickým ochorením.
Zdroj: Krajská knižnica P. O. Hviezdoslava v Prešove; Mikroprojekt: Knižnice v čase a priestore (2020-2021) Online: https://presov-krosno.web.app/p/344984
Zdroj fotografie: Autor: AngryBiceps – YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=0tefuevPk0c&ab_channel=Telev%C3%ADziaJOJ – View/save archived versions on archive.org, CC BY 3.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=119601251
Jeden z najväčších českých mysliteľov, filozofov a spisovateľov sa narodil 28. marca 1592 na Morave. Vyštudoval teológiu a bol kňazom, neskôr posledným biskupom Jednoty bratskej. Po porážke českých stavov v bitke na Bielej hore v roku 1620 sa stal vyhnancom a začala sa jeho púť po Európe.
Po pobyte v Poľsku a Švédsku prišiel v roku 1650 do Prešova a následne na pozvanie kniežaťa Rákociho do Blatného Potoka. V roku 1654 opätovne navštívil Prešov a bol jedným z kandidátov na post rektora mestskej školy, no mestská rada vybrala iného uchádzača. Komenský odišiel znovu do Poľska a odtiaľ do Holandska, kde strávil posledné roky svojho života. Zomrel 15. novembra 1670 v Amsterdame.
Komenský si už počas života získal renomé najmä ako autor pedagogických spisov z oblasti teórie výchovy a didaktiky. Jeho ideálom bola pansofia, teda univerzálna veda o sústave všetkého poznania. K dodnes uznávaným Komenského dielam patria: Brána jazykov otvorená, Svet v obrazoch, Veľká didaktika či Labyrint sveta a raj srdca. Mnohé jeho myšlienky sú nadčasové a vďaka nim je považovaný nielen za zakladateľa modernej pedagogiky, ale právom aj za učiteľa národov.
Počas svojej návštevy Prešova býval Komenský v dome Ondreja Klobušického, neskôr prestavaného na palác, dnes sídlo Krajského súdu. Komenského pobyt v Prešove pripomína pamätná tabuľa na fasáde evanjelického kolégia v centre mesta.
Zdroj: Krajská knižnica P. O. Hviezdoslava v Prešove; Mikroprojekt: Knižnice v čase a priestore (2020-2021) Online: https://presov-krosno.web.app/p/344984
Zdroj fotografie: Autor: Jürgen Ovens – http://www.rijksmuseum.nl/collectie/SK-A-2161, Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=34250301
Narodil sa 1. augusta 1905 v Trstenej na Orave, kde absolvoval gymnázium. Po maturite sa stal mníchom františkánskej rehole a pôsobil v kláštoroch v Kremnici, Hlohovci, Malackách a Žiline. Vyštudoval katolícku teológiu a stal sa kňazom. Následne pôsobil ako stredoškolský učiteľ náboženstva vo viacerých mestách, vrátane evanjelického kolégia v Prešove v druhej polovici 30. rokov. Po vypuknutí 2. svetovej vojny odišiel dobrovoľne ako poľný kurátor na východný front.
Pri návrate z frontu v jeseni 1944 strávil päť mesiacov vo františkánskom kláštore v Nižnej Šebastovej pri Prešove. Po vojne emigroval, najprv do Ríma a odtiaľ do Argentíny, kde bol od roku 1947 kňazom slovenských vysťahovalcov v Buenos Aires a redigoval časopis Slovenské zvesti. Od roku 1965 žil v kláštore v Pittsburghu v USA, kde bol redaktorom Listov sv. Františka, ale i funkcionárom Svetového kongresu Slovákov. V roku 1969 navštívil Slovensko s úmyslom ostať, no napokon sa vrátil do USA. Zomrel v Pittsburghu 7. apríla 1986.
Dilong patrí medzi popredných predstaviteľov slovenskej katolíckej moderny, ktorého tvorba zahŕňa viac ako sto básnických zbierok. Jeho život i dielo poznačila „zakázaná“ láska k žene židovského pôvodu Vali v čase antisemitizmu. Do literatúry vstúpil ako spoluzakladateľ časopisu Postup. V prvých troch básnických zbierkach Budúci ľudia, Slávne na holiach, Dýchajte lazy! stvárnil cez tradičné rustikálne videnie tému prírody a sedliackeho života. V zbierkach Helena nosí ľaliu a Mladý svadobník možno identifikovať vplyvy českého poetizmu. Neskôr, zasiahnutý vojnovými hrôzami sa Dilong vo svojich zbierkach utiekal k témam detstva a rodnej Oravy, ktoré vnímal ako istotu vo vojnových časoch.
Jeho tvorba mala spirituálny meditatívny charakter, pričom za jej vrchol je považovaná kniha Ja, svätý František. V emigrácii vydal viac ako 70 zbierok. Výber z jeho exilovej tvorby vyšiel po roku 1989 pod názvom Ja, Rudolf Dilong, trubadúr a je svedectvom jeho trpkého údelu vydedenca a odlúčenosti od vlasti. K posledným prácam patrí nedokončená próza Ruža Dagmar.
V Prešove je po ňom pomenovaná ulica.
Zdroj: Krajská knižnica P. O. Hviezdoslava v Prešove; Mikroprojekt: Knižnice v čase a priestore (2020-2021) Online: https://presov-krosno.web.app/p/344984
Zdroj fotografie: Autor: Slovenské kníhkupectvo, Praha – The Pictures of Slovak Writers Serie, vol. 1 (Fotografie slovenských spisovateľov, 1. séria), Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=10679310
Pochádzal z Vyšného Kubína na Orave, kde sa narodil v zemianskej rodine 2. februára 1849. Po štúdiách na gymnáziu v Miškovci a Kežmarku absolvoval v rokoch 1870 – 1872 právnickú akadémiu evanjelického kolégia v Prešove. Spolu s Kolomanom Banšellom tu založili spolok Kolo a vydávali literárny almanach Napred. Advokátske skúšky zložil v roku 1875 v Budapešti. Pôsobil ako advokát a sudca na rodnej Orave. Od roku 1902 sa venoval len literárnej činnosti. Na sklonku života privítal vznik Československa a stal sa jedným z predsedov znovuotvorenej Matice slovenskej v roku 1919. Zomrel 8. novembra 1921 v Dolnom Kubíne.
Svoje prvé básne publikoval už ako študent. Neskôr sa rozhodol používať pseudonym Hviezdoslav. Tvoril prevažne reflexívnu, prírodnú a spoločenskú lyriku. Známe sú jeho Sonety, Žalmy a hymny, tri cykly Letorostov, Prechádzky jarom, Prechádzky letom i Krvavé sonety, ktoré boli preložené do francúzštiny aj angličtiny. Z epických diel stále rezonujú eposy Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský, Hájnikova žena a z drámy Herodes a Herodias. Do slovenčiny preložil diela Shakespeara, Goetheho, Schillera, Puškina, Lermontova, Mickiewicza či Petöfiho. Hviezdoslavova tvorba je nielen žánrovo pestrá, ale i nevšedne motivicky a myšlienkovo bohatá, s rozpätím od intímnych a rodinných motívov k problémom národným a svetovým, prehĺbeným o sociálne vzťahy a snahou dosiahnuť vysokú mieru univerzálnosti. Právom je považovaný za výnimočnú osobnosť slovenskej literatúry.
V Prešove je po ňom pomenovaná ulica a krajská knižnica.
Budovy:
Hlavná 16, Prešov – dom, v ktorom Hviezdoslav býval ako študent, dnes sídlo detskej knižnice Slniečko
Hlavná 137, Prešov – Evanjelické kolégium, kde Hviezdoslav študoval
Slovenská 18, Prešov – Krajská knižnica P. O. Hviezdoslava (v minulosti Levočská 1)
Zdroj: Krajská knižnica P. O. Hviezdoslava v Prešove; Mikroprojekt: Knižnice v čase a priestore (2020-2021) Online: https://presov-krosno.web.app/p/344984
Zdroj fotografie: Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=741471
Narodil sa 18. októbra 1874 v Tajove, podľa ktorého si zvolil aj pseudonym. Vyštudoval učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom (1889 – 1893) a ako učiteľ pôsobil v Banskej Bystrici a obciach na Horehroní a Považí. Neskôr absolvoval obchodnú akadémiu v Prahe (1898 – 1900) a pôsobil ako bankový úradník v Trnave, Martine, Nadlaku. V rokoch 1910 – 1912 bol vedúcim filiálky Tatra banky v Prešove. Od roku 1912 bol tajomníkom Slovenskej národnej strany v Martine, kde sa po zastavení jej činnosti stal redaktorom Národného hlásnika. V roku 1915 narukoval na východný front, zapojil sa do zahraničného odboja a vstúpil do československých légií. Po vojne sa usadil v Martine, no od roku 1920 bol prednostom legionárskej kancelárie v Bratislave. V roku 1925 odišiel do výslužby a venoval sa iba literárnej činnosti. Zomrel 20. mája 1940 v Bratislave.
Tajovský patrí k vrcholným predstaviteľom slovenského literárneho realizmu a zakladateľom realistickej drámy. Jeho diela sú spojené s aktuálnymi politickými a sociálnymi problémami, pričom okrem kritiky využíval často i humorné ladenie príbehov zasadených do dedinského či malomestského prostredia. Vydal prozaické zbierky: Besednice, Smutné nôty, Rozprávky pre ľud, Volebné rozprávky, Spod kosy, Tŕpky, Slovenské obrázky, Na front a iné rozprávky, Rozprávky o československých légiách v Rusku, no najznámejšie sú jeho poviedky Maco Mlieč, Mamka Pôstková, Na chlieb, Horký chlieb a Mišo. Počas pobytu v Prešove napísal jednoaktovku Hriech, prózy Cigáni, Dvanásť duší či Ťažký boj, ale i autobiografické črty Keď som ja bol v Prešove, Z Prešova do Ujheľa a Za rukopismi Záborského. Tajovského hry Sľuby, Ženský zákon, Matka, Nový život, Hriech, V službe, Statky-zmätky, Smrť Ďurka Langsfelda, Blúznivci či Hrdina sú dodnes súčasťou repertoára slovenských divadiel. V Prešove je po ňom pomenovaná ulica.
Zdroj: Krajská knižnica P. O. Hviezdoslava v Prešove; Mikroprojekt: Knižnice v čase a priestore (2020-2021) Online: https://presov-krosno.web.app/p/344984
Zdroj fotografie: Autor: fotografia z archívu spred 100 rokov – vlastný, Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=8959440
Narodil sa 30. decembra 1874 v Martine. Po maturite v Kežmarku absolvoval právnickú akadémiu na evanjelickom kolégiu v Prešove (1893 – 1896). Doktorát práv získal v Kluži v Rumunsku a advokátske skúšky zložil v roku 1905 v Budapešti. Pôsobil ako advokát v Bánovciach nad Bebravou.
Po vypuknutí 1. svetovej vojny bol na ruskom fronte, kde sa pridal k československým légiám. V roku 1922 bol županom v Rimavskej Sobote a potom veľkožupanom v Nitre. Od roku 1929 bol vládnym radcom v Bratislave a neskôr viceprezidentom Krajinského úradu. V rokoch 1930 – 1939 bol podpredsedom Spolku slovenských spisovateľov a od roku 1933 šéfredaktorom časopisu Slovenské smery umelecké a kritické. V novembri 1945 ako prvý Slovák získal titul národný umelec. Zomrel 27. decembra 1945 v Bratislave.
Literárnej tvorbe sa začal venovať už na štúdiách v Kežmarku. Bol básnikom i prozaikom. Počas pobytu v Prešove napísal 60 básní, medzi inými aj Na brehu Torysy, Na rumoch Šariša, Na Kapušianskom hrade, i dve veselohry Bozky súboja a Medicína účinkuje. Neskôr napísal aj novelu Karol Ketzer. V poézii prišiel s motívmi osobne prežívaného ľúbostného citu a vydal niekoľko zbierok Veršov.
Ako intelektuálny typ básnika reagoval aj na spoločenskú problematiku v zbierkach Náš hrdina, Čierne dni, Na zlobu dňa. V prozaickej tvorbe začínal satirickými a humornými anekdotickými príbehmi z malomestského prostredia, ktoré vydal pod názvom Malomestské rozprávky. Vrcholom Jesenského prozaickej tvorby je rozsiahly román Demokrati, do ktorého vložil celoživotnú skúsenosť z verejného angažovania sa v politicko-administratívnej oblasti. Jeho diela vyšli vo viacerých jazykov a niektoré sa stali námetom filmového i televízneho spracovania. Venoval sa tiež prekladom ruskej poézie Puškina, Jesenina či Bloka a literárnej i kultúrnej publicistike. Svojou tvorbou sa stal významným predstaviteľom modernej slovenskej literatúry.
Jesenského pobyt v Prešove pripomína pamätná tabuľa na evanjelickom kolégiu a jedna z ulíc.
Zdroj: Krajská knižnica P. O. Hviezdoslava v Prešove; Mikroprojekt: Knižnice v čase a priestore (2020-2021) Online: https://presov-krosno.web.app/p/344984
Zdroj fotografie: Autor: Slovenské kníhkupectvo, Praha – The Pictures of Slovak Writers Serie, vol. 1 (Fotografie slovenských spisovateľov, 1. séria), Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=10680412
Alexander Duchnovič bol rusínsky národný buditeľ, spisovateľ, pedagóg a gréckokatolícky kňaz, ktorý sa narodil v rodine gréckokatolíckeho kňaza 24. apríla 1803. Gymnázium vyštudoval v Užhorode. Filozofiu študoval v Košiciach a teológiu v Užhorode. V rokoch 1830-1834 bol učiteľom v Užhorode, farárom v obciach Komlóš (dnes Chmeľová), Chmeľov, Beloveža. V Beloveži žil štyri roky a vyslal ho sem biskup Gregor Tarkovič. Duchnovič sa práve v tomto období rozhodol viac sa angažovať za dôstojný život Rusínov. Začal písať rodným jazykom (dovtedy používal maďarčinu a ruštinu). V Beloveži napísal, resp. zostavil svoju rukopisnú zbierku „Privitatae cogitationes“, ktorá obsahuje práce 20. a 30. rokov a poskytuje celkový obraz jeho umeleckej tvorby v tomto období. V Beloveži vykonával predovšetkým cirkevné povinnosti (farár - svjaščenyk). Popritom učil deti i dospelých. Deti učil v rodnom jazyku a aj v škole venoval pozornosť poznaniu základov poľnohospodárskych prác, osobitne záhradníctva a ovocinárstva.
V rokoch 1838 - 1844 bol biskupským notárom v Užhorode. Od roku 1844 bol kanonikom v Prešove; robil tiež školského inšpektora. Na prešovskom na gréckokatolíckom gymnáziu učil ruský a latinský jazyk. V roku 1847 bol ako zástupca prešovského biskupstva na poslednom uhorskom stavovskom sneme. V tom istom roku vydal šlabikár s názvom Knyžycja čytaľnaja dla načynajuščych. V ňom uverejnil aj poviedku Obraz žizni (po slovensky Obraz života), ktorej autorom bol iba 12-ročný Anatolij Kralickij. V roku 1854 vydal Liturgičeskij Katechizis, ili objasnenia sv. Liturgii i nekotorych cerkovnych obrjadov.
V roku 1862 založil (spolu s ďalšími predstaviteľmi rusínskeho národného hnutia) Obščestvo svjatoho Ioanna Krestitelja i Predteči (Spolok sv. Jána Krstiteľa) 1862-1874). Spolok pôsobil v rokoch 1862-1874; bol obnovený v roku 2003. Spolok pôvodne podporoval v štúdiu chudobných rusínskych študentov. Programom obnoveného spolku je náboženský, národný a kultúrny rozvoj Rusínov.
Od roku 1990 je po ňom pomenované rusínske Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove.
Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Alexander_Duchnovič
Zdroj fotografie: Autor: Původně soubor načetl DDima v projekte Wikipédia (angličtina) – http://www.ukrstor.com/ukrstor/dukhn.jpg, Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=9460987
Pochádzal z rodiny bardejovského kováča a richtára. Študoval v Košiciach, Bratislave a od roku 1530 na univerzite vo Wittenbergu pod vedením predstaviteľov nemeckej reformácie Martina Luthera a Filipa Melanchtona. Najmä pod ich vplyvom sa formovala jeho vierouka a kultúrna a vzdelanostná úroveň.
Po rokoch pôsobenia vo funkcii rektora školy v Eislebene (v r. 1534 – 1539) sa vrátil do rodného mesta kde prevzal vedenie latinskej mestskej školy (okrem ročného pobytu v Kežmarku v r. 1555 – 1556 stál na jej čele až do svojej smrti), ktorá pod jeho vedením dosiahla vynikajúcu úroveň. O jej skvelej povesti svedčí fakt, že na nej študovali aj synovia z významných šľachtických rodín.
Leonard Stöckel je autor niekoľkých učebníc (o. i. spisu Leges scholae Bartfensis z roku 1540, najstaršej pedagogickej písomnej pamiatky na Slovensku, ktorá obsahovala metodické pokyny na organizáciu mimotriednej práce žiakov, návody na osvojenie si učiva ale aj nariadenia týkajúce sa povinností žiakov a disciplinárne usmernenia) a tiež po nemecky písanej školskej drámy Historia von Susanna (Príbeh o Zuzane), vydanej v roku 1559 vo Wittenbergu. V oblasti teológie patril L. Stöckel k hlavným šíriteľom reformného učenia v severných oblastiach Horného Uhorska, napísal niekoľko významných prác na ochranu protestantizmu. Osobitný význam majú jeho Poznámky ku všeobecným zásadám kresťanskej náuky Filipa Melanchtona (vydané v Bazileji v roku 1560) a vyznanie viery Confessio Pentapolitana, ktorým sa združenie piatich hornouhorských miest Pentapolitana prihlásilo k protestantizmu v roku 1549.
Leonard Stöckel má veľkú zásluhu na pozdvihnutí kultúrneho, duchovného a umeleckého života v Bardejove v prvej polovici 16. storočia.
Zdroj: showbiz.sk
Zdroj fotografie: Autor: Anatol Svahilec – Vlastné dielo, CC BY-SA 4.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=120616683
Jonáš Záborský bol slovenský prozaik, dramatik, básnik, historik, novinár a kňaz. Narodil sa v roku 1812 v zemianskej rodine v obci Záborie (v súčasnosti okres Martin). Študoval na gymnáziách v Kežmarku a Levoči, absolvoval teológiu na evanjelickej akadémii v Prešove a neskôr študoval na univerzite v nemeckom Halle. V rokoch 1834 – 1839 bol kaplánom v Pozdišovciach, v roku 1840 sa stal farárom v Rankovciach. Po požiari jeho fary v roku 1842 prestúpil do katolíckej cirkvi a pôsobil na nemeckej fare v Košiciach.
Nesúhlasil s Ľudovítom Štúrom a jeho kodifikáciou spisovnej slovenčiny a jeho národný program považoval za nerealistický. V roku 1848 bol uväznený za prechovávanie Žiadostí slovenského národa, v roku 1850 získal miesto profesora gréčtiny na právnickej fakulte v Košiciach. V rokoch 1850 – 1853 tiež pôsobil ako redaktor vládnych Slovenských novín vo Viedni, odkiaľ musel odísť pre konflikty s cenzúrou. V roku 1853 sa stal farárom vo východoslovenskej dedine Župčany, kde pôsobil až do smrti, prijal novú podobu slovenčiny a venoval sa hlavne literárnej činnosti.
Tvorba Jonáša Záborskěho je rozsiahla. Obsahuje klasicistické básnické skladby (Žehry, Vstúpenie Krista do Raja), satirické prózy (Faustiáda, Šofránkovci, O siedmich vojvodoch maďarských, Chruňo a Mandragora, Frndolína), didaktické humoresky (Dva dni v Chujave, Kulifaj), autobiografické prózy (Panslavistický farár), historické poviedky (Buld, Svätoplukova zrada, Mazepova láska) silabotonickú básnickú skladbu (Smrť Jánošíkova) a mnohé drámy (Posledné dni Veľkej Moravy, Arpádovci, Odboj zadunajských Slovákov, Pansláv, Holub, Bátoryčka, Striga, tzv. Lžedimitrijád atď.). Napísal rozsiahlu historickú prácu Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových. Hlavnými témami jeho tvorby sú historické fakty a autobiografické prvky.
Zdroj: csfd.sk
Zdroj fotografie: Autor: Jonáš Záborský – Jonáš Záborský, Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=19141314
