Dr. h. c. prof. PhDr. Peter Kónya, PhD. (* 20. august 1966, Prešov, ČSSR) je slovenský univerzitný profesor, historik a akademický funkcionár. Pôsobí na Inštitúte histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. Je rektorom Prešovskej univerzity v Prešove od 1. augusta 2015.

Dlhodobo sa vo svojej vedeckovýskumnej činnosti orientuje na dejiny protihabsburských povstaní v Uhorsku a ich dopadov na hornouhorské slobodné kráľovské mestá (Prešovský krvavý súd z roku 1687,  Prešov, Bardejov, Sabinov počas protireformácie a protihabsburských povstaní (1670 – 1711), Za Boha vlasť a slobodu. Pohnuté osudy kuruckého generála Juraja Ottlyka). Venuje sa aj výskumu problematiky reformácie a rekatolizácie a dejinám evanjelickej cirkvi a.v.,s dôrazom na dejiny prešovského evanjelického kolégia,  pričom bol zostavovateľom a autorom viacerých vedeckých zborníkov, monografií a edície prameňov k danej téme (Protireformácia, rekatolizácia a katolícka reforma, Tri luterské vyznania viery z Uhorska, Leonard Stöckel a reformácia v strednej Európe, Konfesionalizácia na Slovensku v 16. – 18. storočí). 

Jeho bádateľský záujem sa sústreďuje aj na výskum regionálnych dejín, kde bol autorom a zostavovateľom mnohých dejín obcí a miest na území východného Slovenska (Dejiny Sabinova, Dejiny Sobraniec, Dejiny Kráľovského Chlmca, Dejiny obce Soľ). Je zostavovateľom a spoluautorom vysokoškolskej učebnice Dejiny Uhorska (1000 – 1918).

Ocenenia:

1. Cena dekana FF PU (2001, 2010)

2. Prémia Jozefa Miloslava Hurbana za životopisnú a slovníkovú literatúru (2010),

3. Cena Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV (2011)

4. Medaila Debrecínskej pobočky Maďarskej akadémie vied Pro Cooperatione.

Zdroj: https://www.unipo.sk/filozoficka-fakulta/instituty-fakulty/ih-new/ludia/profesori/30976
Zdroj fotografie: Autor: Presovská univerzita v Presove – https://www.unipo.sk/informacie-o-univerzite/organy/oas/rektor/, CC BY-SA 4.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=85891316

Jeden z najväčších českých mysliteľov, filozofov a spisovateľov sa narodil 28. marca 1592 na Morave. Vyštudoval teológiu a bol kňazom, neskôr posledným biskupom Jednoty bratskej. Po porážke českých stavov v bitke na Bielej hore v roku 1620 sa stal vyhnancom a začala sa jeho púť po Európe. 

Po pobyte v Poľsku a Švédsku prišiel v roku 1650 do Prešova a následne na pozvanie kniežaťa Rákociho do Blatného Potoka. V roku 1654 opätovne navštívil Prešov a bol jedným z kandidátov na post rektora mestskej školy, no mestská rada vybrala iného uchádzača. Komenský odišiel znovu do Poľska a odtiaľ do Holandska, kde strávil posledné roky svojho života. Zomrel 15. novembra 1670 v Amsterdame.

Komenský si už počas života získal renomé najmä ako autor pedagogických spisov z oblasti teórie výchovy a didaktiky. Jeho ideálom bola pansofia, teda univerzálna veda o sústave všetkého poznania. K dodnes uznávaným Komenského dielam patria: Brána jazykov otvorená, Svet v obrazoch, Veľká didaktika či Labyrint sveta a raj srdca. Mnohé jeho myšlienky sú nadčasové a vďaka nim je považovaný nielen za zakladateľa modernej pedagogiky, ale právom aj za učiteľa národov.

Počas svojej návštevy Prešova býval Komenský v dome Ondreja Klobušického, neskôr prestavaného na palác, dnes sídlo Krajského súdu. Komenského pobyt v Prešove pripomína pamätná tabuľa na fasáde evanjelického kolégia v centre mesta.

Zdroj: Krajská knižnica P. O. Hviezdoslava v Prešove; Mikroprojekt: Knižnice v čase a priestore (2020-2021) Online: https://presov-krosno.web.app/p/344984
Zdroj fotografie: Autor: Jürgen Ovens – http://www.rijksmuseum.nl/collectie/SK-A-2161, Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=34250301

Narodil sa 18. októbra 1874 v Tajove, podľa ktorého si zvolil aj pseudonym. Vyštudoval učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom (1889 – 1893) a ako učiteľ pôsobil v Banskej Bystrici a obciach na Horehroní a Považí. Neskôr absolvoval obchodnú akadémiu v Prahe (1898 – 1900) a pôsobil ako bankový úradník v Trnave, Martine, Nadlaku. V rokoch 1910 – 1912 bol vedúcim filiálky Tatra banky v Prešove. Od roku 1912 bol tajomníkom Slovenskej národnej strany v Martine, kde sa po zastavení jej činnosti stal redaktorom Národného hlásnika. V roku 1915 narukoval na východný front, zapojil sa do zahraničného odboja a vstúpil do československých légií. Po vojne sa usadil v Martine, no od roku 1920 bol prednostom legionárskej kancelárie v Bratislave. V roku 1925 odišiel do výslužby a venoval sa iba literárnej činnosti. Zomrel 20. mája 1940 v Bratislave.

Tajovský patrí k vrcholným predstaviteľom slovenského literárneho realizmu a zakladateľom realistickej drámy. Jeho diela sú spojené s aktuálnymi politickými a sociálnymi problémami, pričom okrem kritiky využíval často i humorné ladenie príbehov zasadených do dedinského či malomestského prostredia. Vydal prozaické zbierky: Besednice, Smutné nôty, Rozprávky pre ľud, Volebné rozprávky, Spod kosy, Tŕpky, Slovenské obrázky, Na front a iné rozprávky, Rozprávky o československých légiách v Rusku, no najznámejšie sú jeho poviedky Maco Mlieč, Mamka Pôstková, Na chlieb, Horký chlieb a Mišo. Počas pobytu v Prešove napísal jednoaktovku Hriech, prózy Cigáni, Dvanásť duší či Ťažký boj, ale i autobiografické črty Keď som ja bol v Prešove, Z Prešova do Ujheľa a Za rukopismi Záborského. Tajovského hry Sľuby, Ženský zákon, Matka, Nový život, Hriech, V službe, Statky-zmätky, Smrť Ďurka Langsfelda, Blúznivci či Hrdina sú dodnes súčasťou repertoára slovenských divadiel. V Prešove je po ňom pomenovaná ulica.

Zdroj: Krajská knižnica P. O. Hviezdoslava v Prešove; Mikroprojekt: Knižnice v čase a priestore (2020-2021) Online: https://presov-krosno.web.app/p/344984
Zdroj fotografie: Autor: fotografia z archívu spred 100 rokov – vlastný, Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=8959440

Alexander Duchnovič bol rusínsky národný buditeľ, spisovateľ, pedagóg a gréckokatolícky kňaz, ktorý sa narodil v rodine gréckokatolíckeho kňaza 24. apríla 1803. Gymnázium vyštudoval v Užhorode. Filozofiu študoval v Košiciach a teológiu v Užhorode. V rokoch 1830-1834 bol učiteľom v Užhorode, farárom v obciach Komlóš (dnes Chmeľová), Chmeľov, Beloveža. V Beloveži žil štyri roky a vyslal ho sem biskup Gregor Tarkovič. Duchnovič sa práve v tomto období rozhodol viac sa angažovať za dôstojný život Rusínov. Začal písať rodným jazykom (dovtedy používal maďarčinu a ruštinu). V Beloveži napísal, resp. zostavil svoju rukopisnú zbierku „Privitatae cogitationes“, ktorá obsahuje práce 20. a 30. rokov a poskytuje celkový obraz jeho umeleckej tvorby v tomto období. V Beloveži vykonával predovšetkým cirkevné povinnosti (farár - svjaščenyk). Popritom učil deti i dospelých. Deti učil v rodnom jazyku a aj v škole venoval pozornosť poznaniu základov poľnohospodárskych prác, osobitne záhradníctva a ovocinárstva.

V rokoch 1838 - 1844 bol biskupským notárom v Užhorode. Od roku 1844 bol kanonikom v Prešove; robil tiež školského inšpektora. Na prešovskom na gréckokatolíckom gymnáziu učil ruský a latinský jazyk. V roku 1847 bol ako zástupca prešovského biskupstva na poslednom uhorskom stavovskom sneme. V tom istom roku vydal šlabikár s názvom Knyžycja čytaľnaja dla načynajuščych. V ňom uverejnil aj poviedku Obraz žizni (po slovensky Obraz života), ktorej autorom bol iba 12-ročný Anatolij Kralickij. V roku 1854 vydal Liturgičeskij Katechizis, ili objasnenia sv. Liturgii i nekotorych cerkovnych obrjadov.

V roku 1862 založil (spolu s ďalšími predstaviteľmi rusínskeho národného hnutia) Obščestvo svjatoho Ioanna Krestitelja i Predteči (Spolok sv. Jána Krstiteľa) 1862-1874). Spolok pôsobil v rokoch 1862-1874; bol obnovený v roku 2003. Spolok pôvodne podporoval v štúdiu chudobných rusínskych študentov. Programom obnoveného spolku je náboženský, národný a kultúrny rozvoj Rusínov. 

Od roku 1990 je po ňom pomenované rusínske Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove.

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Alexander_Duchnovič
Zdroj fotografie: Autor: Původně soubor načetl DDima v projekte Wikipédia (angličtina) – http://www.ukrstor.com/ukrstor/dukhn.jpg, Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=9460987

Pochádzal z rodiny bardejovského kováča a richtára. Študoval v Košiciach, Bratislave a od roku 1530 na univerzite vo Wittenbergu pod vedením predstaviteľov nemeckej reformácie Martina Luthera a Filipa Melanchtona. Najmä pod ich vplyvom sa formovala jeho vierouka a kultúrna a vzdelanostná úroveň. 

Po rokoch pôsobenia vo funkcii rektora školy v Eislebene (v r. 1534 – 1539) sa vrátil do rodného mesta kde prevzal vedenie latinskej mestskej školy (okrem ročného pobytu v Kežmarku v r. 1555 – 1556 stál na jej čele až do svojej smrti), ktorá pod jeho vedením dosiahla vynikajúcu úroveň. O jej skvelej povesti svedčí fakt, že na nej študovali aj synovia z významných šľachtických rodín.

Leonard Stöckel je autor niekoľkých učebníc (o. i. spisu Leges scholae Bartfensis z roku 1540, najstaršej pedagogickej písomnej pamiatky na Slovensku, ktorá obsahovala metodické pokyny na organizáciu mimotriednej práce žiakov, návody na osvojenie si učiva ale aj nariadenia týkajúce sa povinností žiakov a disciplinárne usmernenia) a tiež po nemecky písanej školskej drámy Historia von Susanna (Príbeh o Zuzane), vydanej v roku 1559 vo Wittenbergu. V oblasti teológie patril L. Stöckel k hlavným šíriteľom reformného učenia v severných oblastiach Horného Uhorska, napísal niekoľko významných prác na ochranu protestantizmu. Osobitný význam majú jeho Poznámky ku všeobecným zásadám kresťanskej náuky Filipa Melanchtona (vydané v Bazileji v roku 1560) a vyznanie viery Confessio Pentapolitana, ktorým sa združenie piatich hornouhorských miest Pentapolitana prihlásilo k protestantizmu v roku 1549.

Leonard Stöckel má veľkú zásluhu na pozdvihnutí kultúrneho, duchovného a umeleckého života v Bardejove v prvej polovici 16. storočia.

Zdroj: showbiz.sk
Zdroj fotografie: Autor: Anatol Svahilec – Vlastné dielo, CC BY-SA 4.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=120616683

Jonáš Záborský bol slovenský prozaik, dramatik, básnik, historik, novinár a kňaz. Narodil sa v roku 1812 v zemianskej rodine v obci Záborie (v súčasnosti okres Martin). Študoval na gymnáziách v Kežmarku a Levoči, absolvoval teológiu na evanjelickej akadémii v Prešove a neskôr študoval na univerzite v nemeckom Halle. V rokoch 1834 – 1839 bol kaplánom v Pozdišovciach, v roku 1840 sa stal farárom v Rankovciach. Po požiari jeho fary v roku 1842 prestúpil do katolíckej cirkvi a pôsobil na nemeckej fare v Košiciach.

Nesúhlasil s Ľudovítom Štúrom a jeho kodifikáciou spisovnej slovenčiny a jeho národný program považoval za nerealistický. V roku 1848 bol uväznený za prechovávanie Žiadostí slovenského národa, v roku 1850 získal miesto profesora gréčtiny na právnickej fakulte v Košiciach. V rokoch 1850 – 1853 tiež pôsobil ako redaktor vládnych Slovenských novín vo Viedni, odkiaľ musel odísť pre konflikty s cenzúrou. V roku 1853 sa stal farárom vo východoslovenskej dedine Župčany, kde pôsobil až do smrti, prijal novú podobu slovenčiny a venoval sa hlavne literárnej činnosti.

Tvorba Jonáša Záborskěho je rozsiahla. Obsahuje klasicistické básnické skladby (Žehry, Vstúpenie Krista do Raja), satirické prózy (Faustiáda, Šofránkovci, O siedmich vojvodoch maďarských, Chruňo a Mandragora, Frndolína), didaktické humoresky (Dva dni v Chujave, Kulifaj), autobiografické prózy (Panslavistický farár), historické poviedky (Buld, Svätoplukova zrada, Mazepova láska) silabotonickú básnickú skladbu (Smrť Jánošíkova) a mnohé drámy (Posledné dni Veľkej Moravy, Arpádovci, Odboj zadunajských Slovákov, Pansláv, Holub, Bátoryčka, Striga, tzv. Lžedimitrijád atď.). Napísal rozsiahlu historickú prácu Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových. Hlavnými témami jeho tvorby sú historické fakty a autobiografické prvky.

Zdroj: csfd.sk
Zdroj fotografie: Autor: Jonáš Záborský – Jonáš Záborský, Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=19141314