Pochádzala z Okružnej, kde sa narodila 1. augusta 1951. Absolvovala gymnázium v Prešove a následne herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Jednu sezónu pôsobila v Divadle pre deti a mládež v Trnave. Potom sa rozhodla ísť vlastnou cestou a venovať sa monodráme. Od roku 1975 je v slobodnom povolaní a pre svoje putovné divadlo jedného herca si píše vlastné scenáre. Zaskvela sa v monodrámach: Neveľo nas idze, neveľo nam treba, Sojka, Čas kikiríkania, To len tak naoko, Žniva. Výrazný herecký talent ukázala i vo viacerých televíznych filmoch a inscenáciách.

Literárne debutovala zbierkou poviedok Pásla kone na betóne. Podľa jednej z nich napísala aj scenár k rovnomennému úspešnému filmu, v ktorom si zahrala hlavnú postavu. Podieľala sa aj na scenároch k filmom Kone na betóne a Veľká noc. Pri písaní krátkych próz využívala znalosť prostredia východoslovenského vidieka, ale i mesta, či skúseností z cestovania vlakom. 

Publikovala knihy No a čo?, Bez slov, No a to!, Intercity či Nerieš to! Vo svojej tvorbe bola autentická vďaka používaniu šarišského nárečia, ale aj špecifického zmyslu pre humor, pričom však vždy ostávala ľudská, chápavá a osobitá. Žila v Bratislave a do Prešova sa pravidelne vracala so svojimi predstaveniami. 

Zomrela 30. mája 2023 po dlhom boji s onkologickým ochorením.

Zdroj: Krajská knižnica P. O. Hviezdoslava v Prešove; Mikroprojekt: Knižnice v čase a priestore (2020-2021) Online: https://presov-krosno.web.app/p/344984
Zdroj fotografie: Autor: AngryBiceps – YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=0tefuevPk0c&ab_channel=Telev%C3%ADziaJOJ – View/save archived versions on archive.org, CC BY 3.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=119601251

Jednou z najvýznamnejších osobností, ktoré pôsobili v našom blízkom okolí bol maliar Pavol Szinyei Merse, ktorý sa narodil 4. júla 1845 v Chminianskej Novej Vsi ako tretí z ôsmich súrodencov v šľachtickej rodine. 

Už jeho matka Valéria, rodená Jekelfalussy, bola umelecky veľmi vzdelaná a to vštepovala od mala aj svojmu synovi. Umelecké vzdelanie získal štúdiom na Akadémii výtvarných umení v Mníchove. Jeho najdôležitejšie dielo „Raňajky v prírode“ zostalo nepochopené jeho súčasníkmi a vyvolalo škandál. Zadarmo ho ponúkol Národnému múzeu v Budapešti, ktoré ho však odmietlo. Preto sa Merse stiahol do ústrania a na čas prestal maľovať. Žil životom uhorského šľachtica, zasadal v Uhorskom parlamente, kde sa usiloval o modernizáciu vzdelávania. S krátkymi prestávkami prežil celý život na veľkostatku v šarišských Jarovniciach.

Balzamom na jeho psychické traumy z nepochopenia jeho diela bola spoločnosť jeho manželky Žofie Probstnerovej. Tá ho však nakoniec opustila pre lásku s Imrichom Ghilányim, ktorý si ju odviedol do kaštieľa Fričovce.

Dominantnou témou jeho tvorby boli príroda a ľudia nášho kraja. Veľmi ťažko však získaval modely k maľbe, pretože medzi dedinčanmi žila povera o tom, že koho namaľuje, ten za krátko zomrie. Slávil úspechy v Paríži, Mníchove, Berlíne a priatelia ho presvedčili aby opäť vystavil Raňajky v Budapešti, kde to publikum prijalo s nadšením. V roku 1905 ho vymenovali za riaditeľa Vysokej školy výtvarných umení v Budapešti. Okrem krajinomalieb Szinyei namaľoval aj oltárny obraz sv. Jána Pustovníka umiestnený v kostole v Jarovniciach a svoj jediný autoportrét vidieckeho gazdu v koženom kabáte, ktorého jediná kópia visí v kaštieli Fričovce. Autorom tohto obrazu je akademický maliar Štefan Filep. Originál zdobí jednu zo siení Gallérie degli Uffizi vo Florencii. 

Pavol Szinyei Merse zomiera 20. februára 1920 v náručí svojej dcéry v Jarovniciach. Jeho bývalá manželka Žofia sa dožila 101 rokov.

Zdroj: https://ovcie.info/2014/08/18/pavol-szinyei-merse/
Zdroj fotografie: CC BY-SA 2.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=223899

Narodil sa 25. mája 1782 v rodine levočského stolára. Pred štúdiom na univerzite uprednostnil maľovanie. Od známeho maliara Stundera získal cenné lekcie v oblasti portrétov osobností aj pomoc pri prvých objednávkach od rodiny Csáky či prešovského obchodníka Steinhübela. 

Počas pobytu cára Alexandra I. v Bardejovských Kúpeľoch spoznal grófa Iljinského, ktorý ho pozval na svoje panstvo. V roku 1805 odcestoval do Petrohradu, kde strávil 19 rokov ako maliar portrétov šľachty, inteligencie a ľudí z vysokých vojenských a politických kruhov. Bol členom Akadémie umení v Petrohrade. 

V roku 1817 sa oženil s Amáliou Baumanovou, s ktorou sa v roku 1825 usadil v Prešove, kde žili jeho bratia. Rombauer tu namaľoval mnoho realistických portrétov spišskej i šarišskej šľachty a prešovských mešťanov. Popri portrétoch vytvoril aj niekoľko náboženských diel pre kostoly na východnom Slovensku a voľných kompozícií. Jeho pobyt v Prešove pripomína olejomaľba Neveriaci Tomáš v evanjelickom kostole sv. Trojice, obraz volebných kortešačiek, vedutový Pohľad na Prešov či stropná maľba Amor a Psyché v dome na Hlavnej 16. Mnoho jeho diel sa v súčasnosti nachádza v zbierkach Ermitáže v Petrohrade, Tretiakovskej galérie v Moskve, Slovenskej národnej galérie v Bratislave i Šarišskej galérie v Prešove. V Prešove žil až do konca života 12. februára 1849. Pochovaný je na miestnom cintoríne.

Zdroj: Krajská knižnica P. O. Hviezdoslava v Prešove; Mikroprojekt: Knižnice v čase a priestore (2020-2021) Online: https://presov-krosno.web.app/p/344984 Ján Rombauer. Prešov: Šarišská galéria, 2010.
Zdroj fotografie: Autor: Janos Rombauer (1782-1849) – Napoleon & Revolution, Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=77726326

Jeden z najväčších českých mysliteľov, filozofov a spisovateľov sa narodil 28. marca 1592 na Morave. Vyštudoval teológiu a bol kňazom, neskôr posledným biskupom Jednoty bratskej. Po porážke českých stavov v bitke na Bielej hore v roku 1620 sa stal vyhnancom a začala sa jeho púť po Európe. 

Po pobyte v Poľsku a Švédsku prišiel v roku 1650 do Prešova a následne na pozvanie kniežaťa Rákociho do Blatného Potoka. V roku 1654 opätovne navštívil Prešov a bol jedným z kandidátov na post rektora mestskej školy, no mestská rada vybrala iného uchádzača. Komenský odišiel znovu do Poľska a odtiaľ do Holandska, kde strávil posledné roky svojho života. Zomrel 15. novembra 1670 v Amsterdame.

Komenský si už počas života získal renomé najmä ako autor pedagogických spisov z oblasti teórie výchovy a didaktiky. Jeho ideálom bola pansofia, teda univerzálna veda o sústave všetkého poznania. K dodnes uznávaným Komenského dielam patria: Brána jazykov otvorená, Svet v obrazoch, Veľká didaktika či Labyrint sveta a raj srdca. Mnohé jeho myšlienky sú nadčasové a vďaka nim je považovaný nielen za zakladateľa modernej pedagogiky, ale právom aj za učiteľa národov.

Počas svojej návštevy Prešova býval Komenský v dome Ondreja Klobušického, neskôr prestavaného na palác, dnes sídlo Krajského súdu. Komenského pobyt v Prešove pripomína pamätná tabuľa na fasáde evanjelického kolégia v centre mesta.

Zdroj: Krajská knižnica P. O. Hviezdoslava v Prešove; Mikroprojekt: Knižnice v čase a priestore (2020-2021) Online: https://presov-krosno.web.app/p/344984
Zdroj fotografie: Autor: Jürgen Ovens – http://www.rijksmuseum.nl/collectie/SK-A-2161, Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=34250301

Narodil sa 1. augusta 1905 v Trstenej na Orave, kde absolvoval gymnázium. Po maturite sa stal mníchom františkánskej rehole a pôsobil v kláštoroch v Kremnici, Hlohovci, Malackách a Žiline. Vyštudoval katolícku teológiu a stal sa kňazom. Následne pôsobil ako stredoškolský učiteľ náboženstva vo viacerých mestách, vrátane evanjelického kolégia v Prešove v druhej polovici 30. rokov. Po vypuknutí 2. svetovej vojny odišiel dobrovoľne ako poľný kurátor na východný front. 

Pri návrate z frontu v jeseni 1944 strávil päť mesiacov vo františkánskom kláštore v Nižnej Šebastovej pri Prešove. Po vojne emigroval, najprv do Ríma a odtiaľ do Argentíny, kde bol od roku 1947 kňazom slovenských vysťahovalcov v Buenos Aires a redigoval časopis Slovenské zvesti. Od roku 1965 žil v kláštore v Pittsburghu v USA, kde bol redaktorom Listov sv. Františka, ale i funkcionárom Svetového kongresu Slovákov. V roku 1969 navštívil Slovensko s úmyslom ostať, no napokon sa vrátil do USA. Zomrel v Pittsburghu 7. apríla 1986.

Dilong patrí medzi popredných predstaviteľov slovenskej katolíckej moderny, ktorého tvorba zahŕňa viac ako sto básnických zbierok. Jeho život i dielo poznačila „zakázaná“ láska k žene židovského pôvodu Vali v čase antisemitizmu. Do literatúry vstúpil ako spoluzakladateľ časopisu Postup. V prvých troch básnických zbierkach Budúci ľudia, Slávne na holiach, Dýchajte lazy! stvárnil cez tradičné rustikálne videnie tému prírody a sedliackeho života. V zbierkach Helena nosí ľaliu a Mladý svadobník možno identifikovať vplyvy českého poetizmu. Neskôr, zasiahnutý vojnovými hrôzami sa Dilong vo svojich zbierkach utiekal k témam detstva a rodnej Oravy, ktoré vnímal ako istotu vo vojnových časoch. 

Jeho tvorba mala spirituálny meditatívny charakter, pričom za jej vrchol je považovaná kniha Ja, svätý František. V emigrácii vydal viac ako 70 zbierok. Výber z jeho exilovej tvorby vyšiel po roku 1989 pod názvom Ja, Rudolf Dilong, trubadúr a je svedectvom jeho trpkého údelu vydedenca a odlúčenosti od vlasti. K posledným prácam patrí nedokončená próza Ruža Dagmar. 

V Prešove je po ňom pomenovaná ulica.

Zdroj: Krajská knižnica P. O. Hviezdoslava v Prešove; Mikroprojekt: Knižnice v čase a priestore (2020-2021) Online: https://presov-krosno.web.app/p/344984
Zdroj fotografie: Autor: Slovenské kníhkupectvo, Praha – The Pictures of Slovak Writers Serie, vol. 1 (Fotografie slovenských spisovateľov, 1. séria), Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=10679310

Pochádzal z Vyšného Kubína na Orave, kde sa narodil v zemianskej rodine 2. februára 1849. Po štúdiách na gymnáziu v Miškovci a Kežmarku absolvoval v rokoch 1870 – 1872 právnickú akadémiu evanjelického kolégia v Prešove. Spolu s Kolomanom Banšellom tu založili spolok Kolo a vydávali literárny almanach Napred. Advokátske skúšky zložil v roku 1875 v Budapešti. Pôsobil ako advokát a sudca na rodnej Orave. Od roku 1902 sa venoval len literárnej činnosti. Na sklonku života privítal vznik Československa a stal sa jedným z predsedov znovuotvorenej Matice slovenskej v roku 1919. Zomrel 8. novembra 1921 v Dolnom Kubíne.

Svoje prvé básne publikoval už ako študent. Neskôr sa rozhodol používať pseudonym Hviezdoslav. Tvoril prevažne reflexívnu, prírodnú a spoločenskú lyriku. Známe sú jeho Sonety, Žalmy a hymny, tri cykly Letorostov, Prechádzky jarom, Prechádzky letom i Krvavé sonety, ktoré boli preložené do francúzštiny aj angličtiny. Z epických diel stále rezonujú eposy Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský, Hájnikova žena a z drámy Herodes a Herodias. Do slovenčiny preložil diela Shakespeara, Goetheho, Schillera, Puškina, Lermontova, Mickiewicza či Petöfiho. Hviezdoslavova tvorba je nielen žánrovo pestrá, ale i nevšedne motivicky a myšlienkovo bohatá, s rozpätím od intímnych a rodinných motívov k problémom národným a svetovým, prehĺbeným o sociálne vzťahy a snahou dosiahnuť vysokú mieru univerzálnosti. Právom je považovaný za výnimočnú osobnosť slovenskej literatúry.

V Prešove je po ňom pomenovaná ulica a krajská knižnica.

Budovy:

Hlavná 16, Prešov – dom, v ktorom Hviezdoslav býval ako študent, dnes sídlo detskej knižnice Slniečko

Hlavná 137, Prešov – Evanjelické kolégium, kde Hviezdoslav študoval

Slovenská 18, Prešov – Krajská knižnica P. O. Hviezdoslava (v minulosti Levočská 1)

Zdroj: Krajská knižnica P. O. Hviezdoslava v Prešove; Mikroprojekt: Knižnice v čase a priestore (2020-2021) Online: https://presov-krosno.web.app/p/344984
Zdroj fotografie: Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=741471

Narodil sa 18. októbra 1874 v Tajove, podľa ktorého si zvolil aj pseudonym. Vyštudoval učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom (1889 – 1893) a ako učiteľ pôsobil v Banskej Bystrici a obciach na Horehroní a Považí. Neskôr absolvoval obchodnú akadémiu v Prahe (1898 – 1900) a pôsobil ako bankový úradník v Trnave, Martine, Nadlaku. V rokoch 1910 – 1912 bol vedúcim filiálky Tatra banky v Prešove. Od roku 1912 bol tajomníkom Slovenskej národnej strany v Martine, kde sa po zastavení jej činnosti stal redaktorom Národného hlásnika. V roku 1915 narukoval na východný front, zapojil sa do zahraničného odboja a vstúpil do československých légií. Po vojne sa usadil v Martine, no od roku 1920 bol prednostom legionárskej kancelárie v Bratislave. V roku 1925 odišiel do výslužby a venoval sa iba literárnej činnosti. Zomrel 20. mája 1940 v Bratislave.

Tajovský patrí k vrcholným predstaviteľom slovenského literárneho realizmu a zakladateľom realistickej drámy. Jeho diela sú spojené s aktuálnymi politickými a sociálnymi problémami, pričom okrem kritiky využíval často i humorné ladenie príbehov zasadených do dedinského či malomestského prostredia. Vydal prozaické zbierky: Besednice, Smutné nôty, Rozprávky pre ľud, Volebné rozprávky, Spod kosy, Tŕpky, Slovenské obrázky, Na front a iné rozprávky, Rozprávky o československých légiách v Rusku, no najznámejšie sú jeho poviedky Maco Mlieč, Mamka Pôstková, Na chlieb, Horký chlieb a Mišo. Počas pobytu v Prešove napísal jednoaktovku Hriech, prózy Cigáni, Dvanásť duší či Ťažký boj, ale i autobiografické črty Keď som ja bol v Prešove, Z Prešova do Ujheľa a Za rukopismi Záborského. Tajovského hry Sľuby, Ženský zákon, Matka, Nový život, Hriech, V službe, Statky-zmätky, Smrť Ďurka Langsfelda, Blúznivci či Hrdina sú dodnes súčasťou repertoára slovenských divadiel. V Prešove je po ňom pomenovaná ulica.

Zdroj: Krajská knižnica P. O. Hviezdoslava v Prešove; Mikroprojekt: Knižnice v čase a priestore (2020-2021) Online: https://presov-krosno.web.app/p/344984
Zdroj fotografie: Autor: fotografia z archívu spred 100 rokov – vlastný, Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=8959440

Narodil sa 30. decembra 1874 v Martine. Po maturite v Kežmarku absolvoval právnickú akadémiu na evanjelickom kolégiu v Prešove (1893 – 1896). Doktorát práv získal v Kluži v Rumunsku a advokátske skúšky zložil v roku 1905 v Budapešti. Pôsobil ako advokát v Bánovciach nad Bebravou. 

Po vypuknutí 1. svetovej vojny bol na ruskom fronte, kde sa pridal k československým légiám. V roku 1922 bol županom v Rimavskej Sobote a potom veľkožupanom v Nitre. Od roku 1929 bol vládnym radcom v Bratislave a neskôr viceprezidentom Krajinského úradu. V rokoch 1930 – 1939 bol podpredsedom Spolku slovenských spisovateľov a od roku 1933 šéfredaktorom časopisu Slovenské smery umelecké a kritické. V novembri 1945 ako prvý Slovák získal titul národný umelec. Zomrel 27. decembra 1945 v Bratislave.

Literárnej tvorbe sa začal venovať už na štúdiách v Kežmarku. Bol básnikom i prozaikom. Počas pobytu v Prešove napísal 60 básní, medzi inými aj Na brehu Torysy, Na rumoch Šariša, Na Kapušianskom hrade, i dve veselohry Bozky súboja a Medicína účinkuje. Neskôr napísal aj novelu Karol Ketzer. V poézii prišiel s motívmi osobne prežívaného ľúbostného citu a vydal niekoľko zbierok Veršov. 

Ako intelektuálny typ básnika reagoval aj na spoločenskú problematiku v zbierkach Náš hrdina, Čierne dni, Na zlobu dňa. V prozaickej tvorbe začínal satirickými a humornými anekdotickými príbehmi z malomestského prostredia, ktoré vydal pod názvom Malomestské rozprávky. Vrcholom Jesenského prozaickej tvorby je rozsiahly román Demokrati, do ktorého vložil celoživotnú skúsenosť z verejného angažovania sa v politicko-administratívnej oblasti. Jeho diela vyšli vo viacerých jazykov a niektoré sa stali námetom filmového i televízneho spracovania. Venoval sa tiež prekladom ruskej poézie Puškina, Jesenina či Bloka a literárnej i kultúrnej publicistike. Svojou tvorbou sa stal významným predstaviteľom modernej slovenskej literatúry.

Jesenského pobyt v Prešove pripomína pamätná tabuľa na evanjelickom kolégiu a jedna z ulíc.

Zdroj: Krajská knižnica P. O. Hviezdoslava v Prešove; Mikroprojekt: Knižnice v čase a priestore (2020-2021) Online: https://presov-krosno.web.app/p/344984
Zdroj fotografie: Autor: Slovenské kníhkupectvo, Praha – The Pictures of Slovak Writers Serie, vol. 1 (Fotografie slovenských spisovateľov, 1. séria), Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=10680412

Narodil sa 12. mája 1901 v židovskej rodine majiteľa hotela Berger v Prešove. Svoj výtvarný talent rozvíjal na štúdiách v Prahe, Paríži a Berlíne, kde sa zamestnal v jednom z najväčších denníkov. Ako novinár sa v roku 1923 zúčastnil v Mníchove na procese s Hitlerom po jeho neúspešnom pokuse o puč. Po nástupe Hitlera k moci musel z Nemecka ujsť. Krátko pobudol v Budapešti, Paríži a Ženeve, kde chodieval na zasadnutia Spoločnosti národov. 

V roku 1935 sa usadil v Londýne a začal pracovať pre noviny Daily Telegraph. Po 2. svetovej vojne sa presťahoval do New Yorku v USA a publikoval v prestížnych novinách a časopisoch ako New York Times, New York Herald Tribune, magazín Life či Le Figaro. V 50. rokoch 20. storočia sa Berger zúčastňoval zhromaždení Organizácie spojených národov a kreslil takmer každého dôležitého vodcu, ktorý sa tam objavil. Rovnako svojrázne portrétoval panovníkov aj slávne osobnosti či filmové hviezdy. 

Vytvoril karikatúry Winstona Churchilla, Johna F. Kennedyho, Richarda Nixona, Dwighta Eisenhowera, Vjačeslava Michajlova Molotova, Alberta Einsteina, Jána Pavla II., Thomasa S. Elliota, Laurenca Oliviera, Grety Garbo, Charlieho Chaplina, Vivien Leighovej a mnohých ďalších. Všetkých zachytil elegantným ťahom ceruzky, s citom pre jedinečnosť osoby i charakteristický detail. Popri karikatúrach sa venoval aj kresleným politickým vtipom. 

Z jeho plodnej práce vzniklo viacero kníh ako Slávne tváre – zo skicára karikaturistu (1950), Moje obete – ako robiť karikatúru (1952), Prezidenti – od Washingtona po súčasnosť (1968). Bergerova tvorba je i v stálej expozícii v Národnej galérii portrétov vo Washingtone. Berger zomrel 15. mája 1997 v New Yorku.

Zdroj: Krajská knižnica P. O. Hviezdoslava v Prešove; Mikroprojekt: Knižnice v čase a priestore (2020-2021) Online: https://presov-krosno.web.app/p/344984
Zdroj fotografie: By unknown photographer - Original publication: unknown when, where or how first publishedImmediate source: https://spartacus-educational.com/ARTberger.htm, Fair use, https://en.wikipedia.org/w/index.php?curid=76151688

Narodil sa 10. decembra 1869 v roľníckej rodine v Okrúhlom. Základné vzdelanie získal v Radome. Šestnásťročný odišiel za prácou do Ameriky, kde začínal ako baník v Hazeltone, potom podomový obchodník vo Freedlande a voľný čas trávil štúdiom angličtiny. V roku 1893 sa s manželkou usadil v Olyphante, kde viedol pohostinstvo a veľkoobchod s vínom. 

Časom si založil lodnú agentúru a v roku 1897 súkromnú Bosak Privat Bank. Od roku 1902 bol členom predstavenstva First National Bank v Olyphante a o päť rokov jej prezidentom s právom podpisovať 5, 10 a 20-dolárové bankovky emitované touto bankou (1907). V roku 1908 sa presťahoval do Scrantonu, kde si otvoril súkromnú banku a cestovnú agentúru. O štyri roky založil vo  Wilkes Barre štátnu banku Slavonic Deposits, v roku 1915 v Scrantone Bosak State Bank a v Pittsburgu American State Bank. 

Angažoval sa aj v krajanskom hnutí a počas 1. svetovej vojny inicioval milióndolárovú zbierku na agitáciu za samostatnosť Slovenska. Bol signatárom Pittsburgskej dohody, ktorá sa stala základom pre vznik Československa. V roku 1920 zavítal Bosák na Slovensko a založil tu Americko-slovenskú banku so sídlom v Bratislave a 12 pobočkami, vrátane Prahy a Užhorodu. 

Pre potreby filiálky banky v Prešove nechal postaviť honosnú secesnú budovu, známu ako Bosákov dom, bývalé sídlo Krajskej knižnice P. O. Hviezdoslava. Po čase sa pre sklamanie z vývoja v novom štáte rozhodol prerušiť aktivity na Slovensku, banku v roku 1927 predal a vrátil sa do USA, kde jeho úspešné finančné podniky odhadované na 15 miliónov dolárov zasiahla hospodárska kríza. V roku 1937 bol členom delegácie amerických Slovákov prijatej prezidentom Rooseveltom. 

Krátko na to 18. februára 1937 zomrel v Scrantone. V roku 1976 pri príležitosti dvestoročnice USA zaradili Bosáka medzi štrnásť najvýznamnejších Slovákov v amerických dejinách. Na jeho počesť vznikla v roku 1999 v Prešove Spoločnosť Michala Bosáka.

Zdroj: Krajská knižnica P. O. Hviezdoslava v Prešove; Mikroprojekt: Knižnice v čase a priestore (2020-2021) Online: https://presov-krosno.web.app/p/344984
Zdroj fotografie: Autor: Neznámý – Public domain - Kramerius Digital Libraryː https://kramerius5.nkp.cz/view/uuid:148383a0-7103-11e2-b9fa-005056827e52?page=uuid:77d2f740-90ae-11e2-a85c-001018b5eb5c, CC BY-SA 4.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=116473328

Narodil sa 17. júla 1888 v Ruských Pekľanoch v rodine gréckokatolíckeho kňaza Štefana Gojdiča a jeho manželky Anne Gerbery. Študoval teológiu v Prešove a Budapešti. V roku 1911 bol vysvätený za kňaza v katedrále svätého Jána Krstiteľa v Prešove. Následne pôsobil v Cigeľke a v Prešove. 20. júla 1922 vstúpil do monastiera baziliánov na Černečej Hore pri Mukačeve, kde prijal rehoľné meno „Pavel“.

V roku 1926 bol vymenovaný za apoštolského administrátora prešovskej eparchie. Za biskupa ho 25. marca 1927 v Bazilike sv. Klimenta v Ríme vysvätil križevacký biskup Dionýz Nyáradi, ktorý bol dovtedy aj apoštolským administrátorom prešovským. V roku 1939 bol vymenovaný aj za apoštolského administrátora mukačevskej apoštolskej administratúry na Slovensku. 8. augusta 1940 bol v Prešove intronizovaný za sídelného prešovského biskupa a 15. januára 1946 bola potvrdená jeho právomoc nad gréckokatolíkmi na území celého Československa.

Keď sa po roku 1948 KSČ podujala podľa vzoru ZSSR zrušiť gréckokatolícku cirkev na Slovensku, bol vladyka Gojdič počas proticirkevnej akcie tzv. „Prešovský sobor“ 28. apríla 1950 zatknutý a internovaný a súčasne bola administratívne zrušená aj gréckokatolícka cirkev. Vo vykonštruovanom procese odsúdili Gojdiča spolu s biskupmi Vojtaššákom a Buzalkom pre vlastizradu na doživotie. 

Zomrel na následky mučenia a zlého zaobchádzania v leopoldovskej väznici 17. júla 1960, v deň svojich 72. narodenín. Pochovali ho na väzenskom cintoríne a jeho hrob bol označený iba číslom 681.

Dňa 29. októbra 1968 boli jeho telesné pozostatky exhumované a prevezené do Prešova a uložené v kaplnke sv. apoštolov Petra a Pavla. Od roku 1990 sú uložené v sarkofágu v kaplnke prešovského gréckokatolíckeho katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa. 4. novembra 2001 bol Pavol Petro Gojdič pápežom Jánom Pavlom II. na námestí sv. Petra vo Vatikáne vyhlásený za blahoslaveného. Pri príležitosti 7. výročia vzniku samostatného Slovenska bolo na návrh Vlády SR biskupovi Pavlovi Petrovi Gojdičovi udelené štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy in memoriam.

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Pavol_Petro_Gojdič
Zdroj fotografie: Autor: Neznámý – Erzeparchie Prestov - www.grkatpo.sk/historia_biskupi, CC BY-SA 3.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=8551906

Jozef Gaganec sa narodil 25. marca 1793 v obci Vyšný Tvarožec (dnes okres Bardejov) ako druhé z desiatich detí v rodine cirkevného kantora. Základnú školu absolvoval v Bardejove, odkiaľ pokračoval na gymnáziách v mestách Újhely a Levoča. V rámci vysokoškolského štúdia začal na akadémii v Veľkom Varadíne, kde vyštudoval filozofiu, a v Trnave ukončil štúdium teológie. Okrem rodnej rusínčiny ovládal aj latinčinu, maďarčinu a nemčinu. 

Za kňaza bol vysvätený vo Veľkom Varadíne 8. marca 1817. Ako kňaz začal vo vtedajšej obci Ruské Pekľany, neskôr bol farárom vo Vislave a Hejőkeresztúre a igumenom Boršodskej župy. Ešte pred kňazskou vysviackou sa oženil s Annou Kovalickou. Jozef Gaganec sa v roku 1837 stal tajomníkom prešovského eparchu Gregora Tarkoviča. V roku 1835 sa po smrti Tarkoviča stal kapitulárnym vikárom prešovskej gréckokatolíckej eparchie. V tom istom roku ovdovel a zakrátko bol menovaný kanonikom a členom biskupského konzistória.

Cisár Ferdinand I. menoval Jozefa Gaganca za biskupa a 25. júna 1843 bol vysvätený za biskupa v cisárskej kaplnke vo Viedni v prítomnosti cisárskeho dvora. Vysvätili ho mukačevský biskup Bazil Popovič. 

Počas jeho pôsobenia ako prešovského eparchu bolo v eparchii postavených 36 nových cerkví a mnohé chrámy boli prestavané a zreštaurované. V tomto období vysvätil 237 kňazov (190 pre prešovské biskupstvo, 12 pre rád sv. Bazila a 35 pre susedné eparchie). Na svojich kňazov sa často a veľmi dôrazne obracal s napomenutím a požiadavkou, aby verne zachovávali a prehlbovali poznanie východného obradu.

Bol členom Matice slovenskej. V roku 1862 na podnet Alexandra Duchoviča založil Spolok sv. Jána Krstiteľa zameraný na starostlivosť o siroty či chudobných študentov. Cisár mu udelil Rad Františka Jozefa. V roku 1868 ho pápež Pius IX. vymenoval za asistenta pápežského trónu. Zomrel 22. decembra 1875.

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Jozef_Gaganec
Zdroj fotografie: Autor: Neznámý – Erzeparchie Prestov - www.grkatpo.sk/historia_biskupi, Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=8551718

Alexander Duchnovič bol rusínsky národný buditeľ, spisovateľ, pedagóg a gréckokatolícky kňaz, ktorý sa narodil v rodine gréckokatolíckeho kňaza 24. apríla 1803. Gymnázium vyštudoval v Užhorode. Filozofiu študoval v Košiciach a teológiu v Užhorode. V rokoch 1830-1834 bol učiteľom v Užhorode, farárom v obciach Komlóš (dnes Chmeľová), Chmeľov, Beloveža. V Beloveži žil štyri roky a vyslal ho sem biskup Gregor Tarkovič. Duchnovič sa práve v tomto období rozhodol viac sa angažovať za dôstojný život Rusínov. Začal písať rodným jazykom (dovtedy používal maďarčinu a ruštinu). V Beloveži napísal, resp. zostavil svoju rukopisnú zbierku „Privitatae cogitationes“, ktorá obsahuje práce 20. a 30. rokov a poskytuje celkový obraz jeho umeleckej tvorby v tomto období. V Beloveži vykonával predovšetkým cirkevné povinnosti (farár - svjaščenyk). Popritom učil deti i dospelých. Deti učil v rodnom jazyku a aj v škole venoval pozornosť poznaniu základov poľnohospodárskych prác, osobitne záhradníctva a ovocinárstva.

V rokoch 1838 - 1844 bol biskupským notárom v Užhorode. Od roku 1844 bol kanonikom v Prešove; robil tiež školského inšpektora. Na prešovskom na gréckokatolíckom gymnáziu učil ruský a latinský jazyk. V roku 1847 bol ako zástupca prešovského biskupstva na poslednom uhorskom stavovskom sneme. V tom istom roku vydal šlabikár s názvom Knyžycja čytaľnaja dla načynajuščych. V ňom uverejnil aj poviedku Obraz žizni (po slovensky Obraz života), ktorej autorom bol iba 12-ročný Anatolij Kralickij. V roku 1854 vydal Liturgičeskij Katechizis, ili objasnenia sv. Liturgii i nekotorych cerkovnych obrjadov.

V roku 1862 založil (spolu s ďalšími predstaviteľmi rusínskeho národného hnutia) Obščestvo svjatoho Ioanna Krestitelja i Predteči (Spolok sv. Jána Krstiteľa) 1862-1874). Spolok pôsobil v rokoch 1862-1874; bol obnovený v roku 2003. Spolok pôvodne podporoval v štúdiu chudobných rusínskych študentov. Programom obnoveného spolku je náboženský, národný a kultúrny rozvoj Rusínov. 

Od roku 1990 je po ňom pomenované rusínske Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove.

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Alexander_Duchnovič
Zdroj fotografie: Autor: Původně soubor načetl DDima v projekte Wikipédia (angličtina) – http://www.ukrstor.com/ukrstor/dukhn.jpg, Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=9460987

Narodil sa v rodine učiteľa vo Zvolenskej Slatine 6. decembra 1872. Už v detstve sa naučil hrať na klavíri a organe. Vyštudoval učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom a v Maďarskej kráľovskej akadémii v Budapešti vykonal štátne skúšky z hudby. Ako organista a profesor hudby pôsobil v Jágri, Veľkom Varadíne, Čurgove a v Kláštore pod Znievom. 

V roku 1908 sa usadil v Prešove a stal sa profesorom hudby a slovenčiny v Uhorskom kráľovskom štátnom učiteľskom gymnáziu. Od roku 1919 bol Moyzes prvým slovenským správcom tejto školy a predsedom administratívneho výboru Šarišskej župy. V roku 1920 patril k zakladajúcim členom miestneho odboru Matice slovenskej. Zároveň bol správcom a profesorom na mestskej hudobnej školy a v rokoch 1921 – 1929 aj jej riaditeľom.

Moyzes sa presadil ako úspešný skladateľ, koncertný umelec, zbormajster a dirigent svetských i cirkevných speváckych zborov. Bol priekopníkom realistických tendencií v slovenskej hudbe a predchodcom slovenskej hudobnej moderny. Skomponoval Missa solemnis in C, Missa in d minor, Malú vrchovskú symfóniu, Ctibora, Vianočnú koledu, Siroty, Lesná panna, Čertova rieka i orchestrálnu skladbu Naše Slovensko. 

Napísal niekoľko učebníc pre slovenské školy: Hudobno-teoretický notový zošit, Školský spevníček pre slovenské materské a ľudové školy i Malú školu spevu. Upravoval slovenské národné piesne, najmä z okolia rodného Zvolena a zo Šariša. Zomrel v Prešove 2. apríla 1944 a je pochovaný na miestnom cintoríne. Je po ňom pomenovaná aj jedna zo základných umeleckých škôl.

Zdroj: Krajská knižnica P. O. Hviezdoslava v Prešove; Mikroprojekt: Knižnice v čase a priestore (2020-2021) Online: https://presov-krosno.web.app/p/344984
Zdroj fotografie: Autor: Presov Slovakia 1227.JPG: Ing.Mgr. Jozef Kotuličderivative work: Mathuzalem – Presov Slovakia 1227.JPG, CC BY 3.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=16691032

Pochádzal z rodiny bardejovského kováča a richtára. Študoval v Košiciach, Bratislave a od roku 1530 na univerzite vo Wittenbergu pod vedením predstaviteľov nemeckej reformácie Martina Luthera a Filipa Melanchtona. Najmä pod ich vplyvom sa formovala jeho vierouka a kultúrna a vzdelanostná úroveň. 

Po rokoch pôsobenia vo funkcii rektora školy v Eislebene (v r. 1534 – 1539) sa vrátil do rodného mesta kde prevzal vedenie latinskej mestskej školy (okrem ročného pobytu v Kežmarku v r. 1555 – 1556 stál na jej čele až do svojej smrti), ktorá pod jeho vedením dosiahla vynikajúcu úroveň. O jej skvelej povesti svedčí fakt, že na nej študovali aj synovia z významných šľachtických rodín.

Leonard Stöckel je autor niekoľkých učebníc (o. i. spisu Leges scholae Bartfensis z roku 1540, najstaršej pedagogickej písomnej pamiatky na Slovensku, ktorá obsahovala metodické pokyny na organizáciu mimotriednej práce žiakov, návody na osvojenie si učiva ale aj nariadenia týkajúce sa povinností žiakov a disciplinárne usmernenia) a tiež po nemecky písanej školskej drámy Historia von Susanna (Príbeh o Zuzane), vydanej v roku 1559 vo Wittenbergu. V oblasti teológie patril L. Stöckel k hlavným šíriteľom reformného učenia v severných oblastiach Horného Uhorska, napísal niekoľko významných prác na ochranu protestantizmu. Osobitný význam majú jeho Poznámky ku všeobecným zásadám kresťanskej náuky Filipa Melanchtona (vydané v Bazileji v roku 1560) a vyznanie viery Confessio Pentapolitana, ktorým sa združenie piatich hornouhorských miest Pentapolitana prihlásilo k protestantizmu v roku 1549.

Leonard Stöckel má veľkú zásluhu na pozdvihnutí kultúrneho, duchovného a umeleckého života v Bardejove v prvej polovici 16. storočia.

Zdroj: showbiz.sk
Zdroj fotografie: Autor: Anatol Svahilec – Vlastné dielo, CC BY-SA 4.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=120616683

Hudobný skladateľ, huslista a dirigent Béla Kéler sa narodil v Bardejove 13. februára 1820. Po štúdiách v Levoči, Debrecíne a Prešove bol v roku 1845 prijatý ako huslista do orchestra v Divadle nad Viedenkou. O rok neskôr publikoval svoj prvý opus z celkového počtu 139 vydaných skladieb.

V roku 1854 sa v orchestri Johanna Sommera v Berlíne začala Kélerova dirigentská kariéra, ktorá v nasledujúcej sezóne pokračovala v Lannerovom orchestri vo Viedni. V rokoch 1856 - 1860 Kéler zastával funkciu kapelníka vojenskej hudby grófa Mazzuchelliho. Po krátkom pôsobení v čele vlastného orchestra v Budapešti odišiel do Wiesbadenu, kde žil a tvoril posledných dvadsať rokov svojho života.

Od roku 1863 viedol tamojší orchester nassauského vojvodu Adolfa I. a neskôr kúpeľný orchester. V rokoch 1873 až 1882 bol hosťujúcim dirigentom orchestrov v Londýne, Manchestri, Kodani, Amsterdame, Paríži, Mníchove, Berlíne, Hamburgu, Drážďanoch, Lipsku, Zürichu. Zomrel 20. novembra 1882 vo Wiesbadene, kde je aj pochovaný.

Zdroj: belakeler.eu
Zdroj fotografie: By Unknown author, Public Domain, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=21597281

Ladislav Pavlovič prezývaný aj ako „Ruský cár“ pochádza z 12 detí - on a o dva roky mladší brat Rudolf to dotiahli až do prvej futbalovej ligy. Obaja si obliekali dres najstaršieho futbalového klubu na Slovensku (Tatrana Prešov) dovedna 22 rokov. Laco okrem toho, že bol výnimočným futbalistom, hral dlhé roky aj hokej. Futbalová rodina si ho pamätá ako klasické pravé krídlo s vynikajúcou chuťou do hry, s výbornými a nevyspytateľnými kľučkami, rýchlosťou, húževnatosťou a presnou streľbou. 

Futbalový kumšt, genialita a na druhej strane skromnosť a pokora k športu a k životu samotnému robí z človeka osobnosť, na akú sa málokedy zabúda. Týmto všetkým neustále oplývala jedna z nezabudnuteľných futbalových legiend prešovského futbalu a najlepší a najpopulárnejší prešovský športovec minulého storočia. 

Prvú ligu hral 17 rokov, okrem vojenskej služby strávenej v bratislavskej Červenej hviezde vždy za Tatran Prešov. V roku 1960 obsadili 3. miesto v Pohári národov. V roku 1961 sa delil o titul kráľa strelcov s Rudolfom Kučerom, v nasledujúcom roku 1964 už s nikým. Reprezentačný dres Česko-slovenska si obliekol 14 ráz a dal 2 góly. Ten druhý z roku 1960 v Marseille je pamätný a možno povedať i jeho najslávnejší, lebo Česko-slovensko po víťazstve nad Francúzskom skončilo na 3. mieste v Pohári národov, ktorý bol neoficiálnymi majstrovstvami Európy. Pri založení Klubu ligových kanonierov dostal odznak číslo 4, nastrieľal spolu 164 ligových gólov. Hoci Ladislav Pavlovič oficiálne skončil svoje aktívne pôsobenie na ihrisku 11. mája 1966, kapitola jeho futbalového života sa tým neuzatvorila. Vďaka pochopeniu manželky sa i naďalej venoval výchove futbalistov a zo 102 dorastencov, ktorých trénoval hralo v I. československej lige 30 hráčov, ďalší v II. lige a v iných súťažiach. Bol aj zakladateľom ženského futbalu v Prešove. 

Okrem iného je potrebné dodať, že Ladislav Pavlovič bol na ihrisku ozajstným futbalovým rytierom. Počas svojej celej bohatej kariéry nebol ani jediný raz vylúčený. Je hrdým nositeľom Ceny fair play Slovenského olympijského výboru a futbalovej Ceny fair play MUDr. Ivana Chodáka. Zaslúžilý majster športu je aj držiteľom titulu Vzorný tréner.
Prešovskú futbalovú legendu fanúšikovia milovali a to za jeho oddanosť k športu a futbalu samotnému, za jeho nezlomnú vôľu, že žiadna lopta nie je stratená, za jeho kumšt i za vernosť futbalovému Tatranu Prešov. Futbal dal Ladislavovi Pavlovičovi lásku, náplň života, mal ho nesmierne rád aj preto, lebo mu dovolil precestovať kus sveta a spoznávať nielen nové krajiny, ale hlavne nových ľudí.

Zdroj: presov.sk
Zdroj fotografie: Autor: Doko – Vlastné dielo, CC BY-SA 4.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=66054342

Jonáš Záborský bol slovenský prozaik, dramatik, básnik, historik, novinár a kňaz. Narodil sa v roku 1812 v zemianskej rodine v obci Záborie (v súčasnosti okres Martin). Študoval na gymnáziách v Kežmarku a Levoči, absolvoval teológiu na evanjelickej akadémii v Prešove a neskôr študoval na univerzite v nemeckom Halle. V rokoch 1834 – 1839 bol kaplánom v Pozdišovciach, v roku 1840 sa stal farárom v Rankovciach. Po požiari jeho fary v roku 1842 prestúpil do katolíckej cirkvi a pôsobil na nemeckej fare v Košiciach.

Nesúhlasil s Ľudovítom Štúrom a jeho kodifikáciou spisovnej slovenčiny a jeho národný program považoval za nerealistický. V roku 1848 bol uväznený za prechovávanie Žiadostí slovenského národa, v roku 1850 získal miesto profesora gréčtiny na právnickej fakulte v Košiciach. V rokoch 1850 – 1853 tiež pôsobil ako redaktor vládnych Slovenských novín vo Viedni, odkiaľ musel odísť pre konflikty s cenzúrou. V roku 1853 sa stal farárom vo východoslovenskej dedine Župčany, kde pôsobil až do smrti, prijal novú podobu slovenčiny a venoval sa hlavne literárnej činnosti.

Tvorba Jonáša Záborskěho je rozsiahla. Obsahuje klasicistické básnické skladby (Žehry, Vstúpenie Krista do Raja), satirické prózy (Faustiáda, Šofránkovci, O siedmich vojvodoch maďarských, Chruňo a Mandragora, Frndolína), didaktické humoresky (Dva dni v Chujave, Kulifaj), autobiografické prózy (Panslavistický farár), historické poviedky (Buld, Svätoplukova zrada, Mazepova láska) silabotonickú básnickú skladbu (Smrť Jánošíkova) a mnohé drámy (Posledné dni Veľkej Moravy, Arpádovci, Odboj zadunajských Slovákov, Pansláv, Holub, Bátoryčka, Striga, tzv. Lžedimitrijád atď.). Napísal rozsiahlu historickú prácu Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových. Hlavnými témami jeho tvorby sú historické fakty a autobiografické prvky.

Zdroj: csfd.sk
Zdroj fotografie: Autor: Jonáš Záborský – Jonáš Záborský, Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=19141314